Príbeh z domu STAVITEL NEKVASIL a záhada Ondrejského cintorína
Bratislava je plná príbehov. Mnohé z nich zostanú navždy zahalené rúškom tajomstva. Jeden taký sa mi prednedávnom priplietol do cesty. Poodhalil mi príbeh domu s nápisom STAVITEL NEKVASIL na Grösslingovej ulici a tiež nastolil otázku okolo názvu Ondrejského cintorína. Veď čítajte.
Jedného dňa mi zazvonil mobil a na druhom konci sa ozval neznámy ženský hlas. Najprv som myslel, že je to omyl, ale nebol. Neznáma naozaj chcela hovoriť s tým, ktorý napísal knihu Bratislava, moja láska a na internete píše o svojom meste aj na stránke balove.sk. Fajn, takže, o čo ide? „Mám pre vás zaujímavé fotky. Môj strýko býval v dome na dnešnej Grösslingovej ulici, o ktorom ste aj vy písali…“ Spozornel som. To môže byť iba starý opustený dom, ktorý už vyše 15 rokov chátra a na jeho priečelí vidno nápis STAVITEL NEKVASIL. (Pôvodný článok si prečítate TU) O tom by som naozaj rád vedel viac. A tak sme si s neznámou pani dohodli rande v jednej bratislavskej kaviarni.
STAVITEL NEKVASIL
Keď som vošiel, pri stole ma už čakala usmiata Viera Andrašková, ktorá prezradila, že má 82 rokov. Z obálky vytiahla zopár veľmi starých fotografií a zažltnutých dokumentov. A predo mnou sa začal odvíjať ich príbeh. „Keď som na vašej stránke čítala článok o dome na Grösslingovej, okamžite mi to bolo akési povedomé. Tá fasáda, tie stĺpy, veď to poznám! A rodinné fotky mi to potvrdili,“ hovorí pani Viera a ukazuje na jednu z fotografií, na ktorej je plavovlasá štyridsiatnička pred vchodom do domu. Stĺpy jasne dokazujú, že ide o dom STAVITEL NEKVASIL z článku.
RODINNÝ ARCHÍV
„Toto je manželka môjho strýka, Božena Kráľová, ktorá sa narodila v roku 1900, a zomrela v roku 1945. A tu na ďalšej fotke je aj s mojím strýkom. Volal sa Arnošt Kráľ a zomrel, vraj za tragických okolností, rok po nej.“ S napätím čakám viac. „Bohužiaľ, neviem, čo robili, my sme s nimi vôbec neboli v kontakte. Viem len, že ich bolo deväť detí, jednou z nich bola moja mama Anna Kráľová. Jeden ich brat padol v prvej svetovej vojne… Boli z Malaciek, len strýko Arnošt, ktorého však volali Ernest, odišiel bývať do Bratislavy. Ale viac neviem, mám len týchto pár fotografií a zopár dokumentov,“ vysvetľuje pani Viera.
Jedným u nich je výpis z elektrární z roku 1946 o spotrebe bytu na Ulici Červenej armády č. 81. Potvrdenie, že ide naozaj o ten dom, lebo tak sa po vojne až do roku 1990 volala Grösslingova ulica. „Keď strýkova manželka aj on zomreli, môj otec vybavoval dražbu vecí, ktoré po nich zostali a tiež hrobové miesto s pomníkom na Ondrejskom cintoríne.“
ONDREJSKÝ CINTORÍN
Na dokumente o výrobe náhrobku sa dozvedám, že ich pochovali na Cintoríne svätý Andrej. Napadá mi, kto mal to neodolateľné nutkanie silou-mocou poslovenčiť názov staromestského cintorína na Ondrejský. Ešte chvíľku s pani Vierou debatujeme pri káve nad fotkami o Bratislave. Viac o pánovi Ernestovi Kráľovi, jeho žene Božene a o tom, ako sa im žilo v dome, ktorý je dnes, žiaľ, na spadnutie, sa nedozviem už nič.
Skrátka, sú príbehy, po ktorých zostane nanajvýš len zopár obrázkov a náčrtky osudov, ktoré by možno vydali na celú knihu, ale ich zvuk k nám cez clonu večnosti už nedolieha. Nevadí. Bratislava, moja láska je plná príbehov. Verím, že ich ešte mnoho spoznám.
