26. februára 2024
Pre pamätníkov

December 1989: Komunisti otvorili hranice, ideme do Rakúska! 

Nežná revolúcia v roku 1989 priniesla viaceré zásadné zmeny. Padol totalitný režim, komunisti otvorili hranice a konečne sme mohli slobodne dýchať a cestovať. Všetko sa začalo už v decembri 1989. Vtedy som sa aj ja po prvý raz dostal na Západ. Do Viedne.

Vianočná Viedeň má svoju neopakovateľnú atmosféru.

Dostať sa na Západ bolo pred rokom 1989 pre bežného smrteľníka takmer nemožné. Komunisti sa totiž striktne držali toho, čo po okupácii v 68. povedal Gustav Husák, že “hranice nie sú korzo”. A tak súdruhovia strážili, aby pospolitý ľud nependloval cez železnú oponu ako sa mu zapáči a nebodaj nezistil, že tam vonku je lepšie ako v socialistickom raji. 

PRAVIDLÁ ZA KOMUNISTOV

Ak sa niekomu predsa len podarilo dostať sa do kapitalistických krajín na dovolenku či výlet, bolo to v rámci organizovaného zájazdu s jedinou štátnou cestovkou, a aj to bol zázrak. Okrem povolenia vycestovať a víz bolo potrebné získať aj tzv. devízový prísľub. To nebolo ako dnes, že si zoberiete vlastné peniaze, koľko chcete alebo koľko máte, a idete. Tvrdá zahraničná mena bola v komunizme vzácna a štát určoval, koľko si socialstický človek môže na dovolenku zobrať. Samozrejme, tých peňazí v cudzej mene mu štát dovolil oficiálne zameniť toľko, že to na Západe stačilo akurát tak na pečivo a minerálku. Kto si však chcel doviezť z cudziny niečo extra, napríklad značkové tričko či nebodaj elektroniku, musel si na to zohnať viac peňazí. A to na čiernom trhu. Bolo to drahé a nezákonné. 

S vedomím všetkých týchto peripetií väčšina našincov radšej zostávala doma, tí šťastnejší trávili víkendy na chalupe a raz za pár rokov sa tí najšťastnejší utrhli z reťaze a mohli vyraziť na Balaton, do Bulharska či nebodaj aj do Juhoslávie. 

OTVORILI HRANICE

Preto, keď sa koncom novembra 1989 začal konečne rúcať komunistický totalitný režim, jednou z vecí, po ktorých ľudia volali, bolo slobodné cestovanie. Už mali dosť života v klietke, ktorú okolo nich za 40 rokov postavili komunisti. Kto z nej chcel ujsť, toho neváhali zabásnuť či dokonca zastreliť ako zver. (Táto vsuvka je hlavne pre tých pomýlených, ktorí by si nebodaj mohli myslieť, že československí komunisti boli niečo ako bruselskí salónni marxisti). 

Preto, keď sa začiatkom decembra začalo najprv šuškať a potom aj otvorene hovoriť, že by komunisti predsa len mohli hranice otvoriť, v národe zavládlo veľké vzrušenie. KONEČNE! Samozrejme, pre Bratislavčanov bolo prvé na rane Rakúsko, na ktorého hainburgské kopce sa dovtedy mohli dívať len cez ostnaté drôty. 

Smena z 2. decembra 1989.

Balóniky, že sa niečo chystá, začali vypúšťať opatrne. Noviny Smena 2. decembra písali: “Hranice otvoríme – ale priateľstvu, nie špekulantom”. Článok sa odvolával na rozhodnutie vlády Československej socialistickej republiky, ktorá ministerstvu vnútra uložila “okamžite začať práce na odstraňovaní ženijnotechnických opatrení na štátnej hranici s Rakúskou republikou”. Rozumej, dostali rozkaz strhúť železnú oponu a strihať ostnaté drôty. Iba pripomínam, že to bolo už v čase, kedy padol Berlínsky múr a Maďari či Poliaci mohli niekoľko týždňov slobodne cestovať kam sa im zachcelo. 

Vzápätí prišlo oznámenie, že na cestu za hranice stačí občanom ČSSR iba platný pas – teda žiadne víza či devízový prísľub. Toto “veľkodušné gesto” súdruhov malo platiť len do 17. decembra. 

Návaly pred bankami – ľudia chceli šilingy.

NÁVALY VO VIEDNI

Cestovná horúčka vypukla naplno. Na hraniciach stáli kolóny našincov, ktorí sa rozhodli pozrieť sa konečne na Západ. Pred pobočkami bánk sa tvorili dlhé šóry, lebo ľudia si potrebovali vymeniť koruny za rakúske šilingy. Ten sa tuším vtedy predával za 2 a neskôr za 3 koruny. Prvý týždeň otvorených hraníc bol perný. Ako 11. decembra napísala Smena, “podľa rakúskych odhadov navštívilo v sobotu Viedeň 100 tisíc našich turistov”. A ja s mojím otcom, Jaroslavom Ďuríčkom, sme boli jedni z nich.

Komunisti otvorili hranice a ľudia vyrazili do Viedne.

NÁDYCH SLOBODY

Pamätám si tú sobotu ako dnes. Je zima a hnusne mrholí, ale ja sa teším ako malý chlapec. Veď aj som, mám 14 rokov. Som revolučne naladený a aj oblečený. Na šušťákovej bunde, ktorú mi ušila známa krajčírka z Horných Orešian, mám pripnutú trikolóru, fotku Havla a odznak Štefánika. Nič ma nezastaví! Užijem si vianočnú Viedeň ako západniar.

Za tmy na Nivách nastupujeme do starej karosy spolu s desiatkami ďalších ľudí a vyrážame smer Rakúsko. Po dvoch hodinách ešte stále stojíme v kolóne na hraničnom priechode Petržalka-Berg. Sú tu národy. A každého jedného kontrolujú najprv naši pohraničiari a potom ešte aj rakúski. Samozrejme, tí naši veľmi dôkladne, ako boli naučení desiatky rokov, ale Rakušáci sú už pohodovejší a aj sa usmievajú. Toto je predsa historická chvíľa. Potom, ako dostávame pečiatku do pasov, nastupujeme späť do autobusu a konečne máme voľnú cestu do Viedne. 

Ja ako mladý nežný revolucionár vo Viedni v decembri 1989.
Otec to vo Viedni dobre poznal.

RODINNÉ TAJOMSTVO

Vianočná Viedeň ma očarila, ale priznám sa, nemám šajn, kde všade ma otec povláčil. Naša cesta totižto nebola len taká obyčajná očumovačka. “Zavediem ťa za mojim strýkom Fricim,” vraví mi otec a vedie nás viedenskými ulicami na presnú adresu. Viem, že moje dve prababky boli Viedenčanky, ale že tam stále máme nejakú vzdialenú rodinu, to je pre mňa novinka. “A neboj, aj si niečo kúpime, máme viac ako tých 50 šilingov z banky,” vraví mi potmehúdsky otec. Medzitým mi vysvetľuje, že za svojou rodinou vo Viedni mohol cestovať, aj tam párkrát pred nejakými 20 rokmi bol na základe povolenia červeného kríža, ale nikdy ho nelákalo “zdrhnúť”.

ŠAMPANSKÉ A CIGY

Stojíme pred starým viedenským pavlačovým domom. Vchádzame na dvor a otec sa lámanou nemčinou pýta staršej pani, ktorá sa objavila v jedných z dvier, kde býva jeho strýko Fritz Hanzlik. Prekladá mi. “Tak si predstav, už zomrel. Pred pár rokmi, keď sa vracal z vinárne, zamrzol na ulici…” Ešte sa obráti na pani, chvíľu sa dohadujú a nakoniec otec z ruksaku vyťahuje tajný tromf. Dve fľaše šumivého Huberta a pár škatuliek cigariet Sparta! Natešená pani preberá kontraband, dáva nám za to 70 šilingov a všetci sme spokojní. “Tu je všetko drahé a šampanské a cigarety od našinca vždy radi kúpia, to som sa naučil už pred 20 rokmi,” hovorí spokojne otec a ideme utrácať tie ťažké valuty. 

DRAHOTA

Pochodili sme celé centrum, od Stefansdomu až po Mariahilferstrasse. Naše plánované nákupy sa však končili hneď po prvej otázke: “Vifilkosten?” To je drahota! Pamätám si vo výklade pekárne obyčajný makový rožok za tuším 12 šilingov. Za to sme mali doma štvrť kila šunky! 

Celé naše slávne vianočné nákupy vo Viedni sa skončili štyrmi kinderkami (kus po 8 šilasov), košíčkom kiwi a dvoma plechovkami fanty. V akvaristickom obchode, kde mali uprostred predajne veľkého živého papagája, som si šlohol ešte nejaké prospekty a nálepku. Áá, ešte by som zabudol na jednu vec. Kúpili sme dve sady guličkového pera s kalkulačkou značky LEVIS. To bola vec, ktorú mal v tých časoch asi každý. Skrátka, kvalitka od Turkov na Mexikoplatzi.

Takto vyzeralo slobodné cestovanie po dlhých 20 rokoch.

SKLAMANÍ OBCHODNÍCI

Ale asi sme neboli jediní, ktorí takto vtedy nakupovali. Ako písala Smena, “rakúski obchodníci skoro vytriezveli – z veľkých nákupov nebolo nič.” Komunisti otvorili hranice a o pár dní sa začali na rakúskych obchodov objavovať aj výstražné ceduľky v slovenčine: “NEKRADNITE!”

Z prvého výletu do Viedne sme sa vrátili neskoro večer unavení a spokojní. Našťastie, nebola to posledná cesta na Západ. Komunisti už nemali šancu hranice zatvoriť. Túžba po slobode a blahobyte bola silnejšia ako ich červená ideológia. 

Od toho decembra 1989 vždy, keď prechádzam hranice, cítim vzrušenie. Viem, že to nemusí byť samozrejmosť, ako nám ukázala napríklad korona. Sloboda tu jedného dňa je a na druhý už nemusí byť. Ak chcete čítať viac na tému roku 1989, určite by ste mali skúsiť tento alebo tento článok.

Ako komunisti otvorili hranice, už sa to nedalo zastaviť. Železná opona padla.

Komentáre on “December 1989: Komunisti otvorili hranice, ideme do Rakúska! 

  • Dagmar Trepáčová

    Moje návštevy v Raķúsku neboli prvé“západniarske“, ale žiaľ prvē, keď som sa hambila do „morku kosti“ pretože ako národ, si podaktorí neuvedomili, že kradnutím napr. obuvi a odevov nám všetkým robia veľkú hambu.🤔😪😠😡😡

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *