24. júna 2024
HistóriaPre pamätníkov

NOVEMBER 1989: Čo odkryl rodinný album!

November roku 1989 bol zlomový mesiac. Pre 15 miliónov obyvateľov, vtedy ešte socialistického Československa, sa začala písať nová éra. Niektorí tomu sprvu nechceli uveriť, iní si to odmietali priznať, ale bolo to tak. Asi nebudem sám, kto delí svoj život na obdobie pred Nežnou revolúciou a po nej. V mojom prípade to bolo umocnené tým, že som bol práve prvák na gymnáziu, tiahlo mi na 15. rok života a s vidinou občianskeho preukazu som sa tešil na dospeláckejší život. Pre mňa prišla revolúcia v pravý čas.

Hit boli takéto plastové spony s logom VPN. Nosili sa na klope kabáta.
Logo VPN je notoricky známe, ale netreba zabúdať, že hybnou silou Nežnej revolúcie boli študenti.

Verejná bezpečnosť zmlátila študentov na pražskej Národní třídě 17. novembra 1989, to bol piatok. V pondelok, keď sme prišli do školy, sa na Gymnáziu Ladislava Sáru o ničom inom nehovorilo. Mnohí počúvali Hlas Ameriky, kde „to dávali“. Zväzáci a profáci sa rozkukávali, aký majú k udalostiam zaujať postoj. Zlomilo sa to asi v stredu, vo štvrtok. Vo veľkej telocvični sa diskutovalo s vedením školy, na čele ktorej stál boľševický despota – súdruh G., ktorý by za inej konštelácie mohol robiť dozorcu niekde v gulagu. Bežne fackal študentov na chodbe…

Takto zaznamenal revolúciou môj otec.
Pochod na Kollárovom námestí.
Práve rekonštruovali Námestie 4. apríla, dnes Hlavné. Plagáty na plote.

Boli sme v telocvični všetci nahrnutí a trepali dve na tri. Nezabudnem na vetu jedného angažovaného prváčika: „My chceme socializmus, ale taký, aký si ho vysníval Lenin!“ Chytali sme sa za hlavu. Ale vtedy, v prvých dňoch, to fakt vyzeralo tak, že sa ide znova skúsiť dať socializmu ľudskejšia tvár. Väčšina z nás, ktorých rodičia neboli v strane, mali Lenina aj celú tú bandu u prdele a chceli sme žiť ako na Západe. Čo to znamená, sme si len hmlisto predstavovali…

Kto mohol, chodil na mítingy na Námestie SNP. Zo začiatku ľudia mali ešte strach. Nebolo jasné, ako sa to vyvŕbi, či komunisti zase nechystajú nejakú obuškovú melu, či eštebáci nepôjdu ľuďom, ktorí si dovolili ísť na demonštráciu, po krku. Strach bol súčasťou životov ľudí vyše 40 rokov.

Esenbáci bezradne jazdili po meste a nevedeli, čo majú robiť.
Ľudová tvorivosť. Gottwald a jeho kumpáni na dnešnom Námestí slobody.
Schytal to aj Milicionár v parku na Račianskom mýte.

Začiatkom decembra už na námestie chodili snáď všetci, na tribúne sa vyjadroval každý – od disidentov, študentov, hercov až po robotníkov a komunistov, ktorí vycítili, že je dobré stáť na strane zmeny, alebo možno fakt len čisto ľudsky precitli. Hlášky ako „Utvorte koridor!“, „Nie sme ako oni!“ zľudoveli, mnohí pri tom štrnganí „posledného zvonenia“ asi aj postrácali kľúče. Kto nemohol ísť na Esenpéčko, pozeral to v telke. Tam, kde dnes sídli ministerstvo kultúry, bola vtedy Slovenská televízia a zhodou okolností bolo na budove aj lešenie, takže sa tam rozložili kameramani. Dnes, keď si znova prezerám staré noviny a letáky, sa mi nechce ani veriť ako sa to všetko rýchlo zomlelo. Dva–tri týždne a bolo po totalite.

Náš rodinný revolučný album.

Okrem dobových dokumentov mi tie dni pripomína aj album fotiek, ktorý dal dokopy môj otec. So sovietskym aparátom Zorki 10 zachytil tie prchavé momenty, keď do našich končín prichádzala sloboda. Čo na tom, že zábery sú roztrasené, zrnité a otec dal spraviť najlacnejší malý formát fotiek… Pre nás je to dôkaz, že sa to naozaj stalo a boli sme pri tom!

Nové časy, jar 1990. Ja vpravo, vedľa mňa mamin bratranec a jeho malú dcéru drží na rukách môj otec.

Komentáre

  • Igor Krivošík

    Hybnou silou boli naozaj študenti najmä tí bratislavskí. Ti defacto spustili revolúciu už o deň skôr ako v Prahe a pokiaľ niečo ma balove uviezť na pravú mieru, tak fakt že vyše 250 študentov bratislavských škôl (prevažne z Filozofickej fakulty UK) diskutovalo už b16. novembra s čelným predstaviteľom KSS a Gejzom. Š. a predniesli svoje požiadavky (mimo iným: protestovali za slobodu, za oslobodenie bratislavskej 5 a mnoho iných požiadaviekl. diskutovali aj s Vasilom B. cez plot vily v ktorej býval.

    Reply
  • Pingback: December 1989: Komunisti otvorili hranice, ideme do Rakúska!  – Bratislava, My Love

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *