Tento kostolík je poklad! Zažite starý bratislavský Zuckermandel

Staré kostoly sú pre mňa živou históriou. Nielen, že odkazujú k 2000 rokov starému príbehu, sú to tiež miesta, ktoré dýchajú energiou generácií ľudí, ktorí v nich hľadali pomoc, duchovnú posilu, zmysel života… Málokde sa koncentruje toľko ľudskosti ako práve v kostoloch. Okrem toho, že sú kresťanskými svätostánkami, mnoho z nich je zároveň historickou pamiatkou.

Bratislava je na kostoly bohatá. Tie v centre Starého mesta sú notoricky známe a veľmi navštevované, či už veriacimi alebo turistami. K tým menej známym patrí barokový Kostol Najsvätejšej Trojice v Podhradí. Potom ako v 60. rokoch zbúrali takmer celú Vydricu a Zuckermandel, zostal chudák taký sám… Dnes sa však do Podhradia opäť vracia život, i keď miesto romantických domčekov sa tam natlačili moderné budovy. Ten kúsok starej Bratislavy, ktorý sa pod Hradom dochoval, zostáva naďalej komplikovane prístupný a od ruky.

O kostole v Zuckermandeli vie azda každý Bratislavčan, minimálne si ho všimol, keď išiel okolo električkou. Ale koľkí v tom kostole aj boli? Priznávam, že aj ja som sa doň pozrel po prvý raz až vlani, lebo dovtedy som nikdy nemal šťastie, aby bol otvorený. Otvára sa iba chvíľu pred omšou o 17. a to fakt nie je čas, kedy by som sa tam motal.

Od tej mojej prvej návštevy som si tento kostolík obľúbil. Je v tom bezútešnom Podhradí ako taký posledný mohykán, pamätník starých čias, ktoré pred polstoročím pochovali buldozéry. Dodnes mi nie je jasné, prečo museli komunistickí plánovači Vydricu a Zuckermandel zrovnať so zemou, keď priamo tejto časti sa výstavba Mostu SNP netýkala a po zbúraní tam nič nové nepostavili. Desiatky rokov tam potom strašili nejaké unimo bunky a otrasný pľac, ktorý sa využíval ako divoké parkovisko. Teraz sa tam po sklenenom Zuckermandeli ide stavať aj sklenená Vydrica.

No, ale poďme radšej ku Kostolu Najsvätejšej Trojice. Základný kameň bol posvätený 15. apríla 1734 a tých skoro 300 rokov sa na jeho dnešnej atmosfére krásne podpísalo. Vo vnútri je skromný, odhadujem, že kapacita môže byť okolo sto ľudí. Okrem barokových sôch svätcov, medzi ktorými je aj sv. Roch – ochranca proti moru, moju pozornosť najviac upútali dve bohato vyšívané zástavy z 30. rokov minulého storočia. „Kostolu ich darovali cechy rybárov a lodníkov,“ vysvetlil mi duchovný správca kostola Martin Kramara, ktorý v ňom slúži omše. Zaujalo ma tiež drevené okno napravo od oltára. Na čo slúžilo? „Kostol je týmto oknom prepojený so starou farskou budovou, kde býval kňaz. Práve cez okno sa mohol priamo zo svojho bytu modliť.“

Vlani dostal kostol do užívania Rád maltézskych rytierov, na čo upozorňuje aj červená zástava s bielym krížom na priečelí farskej budovy. Ako som už napísal, kostol je malý a od ruky. Tomu zodpovedá aj prevádzka. „V týždni chodí na omše niekedy päť ľudí, niekedy dvadsať, ako to vyjde… Začínajú chodiť aj ľudia z novej štvrte, ktorá tu vyrástla, ale asi viac z tých úradov, ktoré tam sú ako spomedzi tých, ktorí tam bývajú.  Keď sú predpísané sviatky, je tu plno, čo ma vždy milo prekvapí,“ povedal Kramara. Spýtal som sa, či chodia aj ľudia zo starého, zbúraného Zuckermandelu. „Mnohí sem chodia dávať slúžiť omše za svojich rodičov a starých rodičov, ktorí ešte pred zbúraním štvrte do tohto kostola chodili,“ potvrdil.

Ak sa chcete ponoriť do atmosféry starého Podhradia, ktoré už, žiaľ, neexistuje, nájdite si niekedy navečer čas a zájdite do tohto kostolíka. Sľubujem, že neobanujete.