Ľudoprázdna Partizánska lúka? To je zážitok!

Uplynulé daždivé dni mali niečo do seba. Svet sa nám ukázal v takom inom, melancholickom svetle. Tiež farby sú v sychravom počasí oveľa sýtejšie a živšie ako keď praží vysušujúce slnko. Čiže ja som určite nebol z tých, ktorí by na chladnejší máj nadávali…

V jeden upršaný deň som sa vybral so psom na prechádzku na Partizánsku lúku. Nebol som tam zopár rokov. Deti už mám odrastené a priznám sa, že keď sa to tam začalo plniť cyklistami  a bežcami, ktorí popri športovaní nahlas rozoberajú aktuálnu situáciu u nich v robote alebo ohovárajú známych,  tak ma prešla chuť chodiť na Železnú aj na ryby. Čiže teraz som bol zvedavý, či sa to tam nejako extra zmenilo.

Na začiatku nás privítal tento stĺp.

Zaparkoval som pod Červeným mostom a napriek zlému počasiu bolo už o deviatej ráno spolovice plné. Ešteže dnes je fakt psie počasie. Vystúpim z auta a zrazu počujem čudné hlasy. „Zdravas Mária, milosti plná, pán s tebou…“ ozýva sa za mojim chrbtom. Otočím sa, a vidím, že po chodníku kráča skupinka väčšinou postarších ľudí. Vpredu nesú mariánsku zástavu a pán z amplióna na bicykli odrieka modlitby. „Idete do Marianky?“ pýtam sa. „Áno, poďte s nami,“ pozývajú ma na púť. „Inokedy, ale ďakujem.“   Z tohto stretnutia mám dobrý pocit. Že dnes, keď výsmech či odsúdenie na nás striehnu za každým rohom a na sociálnych sieťach sa kádruje horšie ako za komunistov, sú stále ľudia, ktorí sú ochotní verejne priznať svoju vieru a svetonázor.

Púť zo Železnej do Marianky, to je pekná štreka.

Pútnikov nechávam pútnikmi a schádzam dolu schodmi na Partizánsku lúku. Nikde nikoho. Iba vôňa trávy, lesa a zurčanie potoka Vydrica. Vybavujú sa mi spomienky staré x rokov. Veď snáď nie je Bratislavčan, ktorý by na Partizánsku nechodil na branné cvičenia so školou, alebo na výlety s rodičmi. Túto zelenú oázu milovali Prešpuráci už pred vyše sto rokmi… Nečudo. Je to fakt unikát Bratislavy, že má nefalšovaný les tak na dosah. Ani sa nechce veriť,  že desať minút pešky odtiaľto je rušná Pražská.

Súsošie pred amfiteátrom.
Kanón, najobľúbenejšia preliezačka všetkých deciek.

Delo? Nájdem ešte delo z vojny, po ktorom sa štverali celé generácie bratislavských detí? Áno je tam. Zelený kanón ako pripomienka, podľa čoho Partizánska lúka dostala svoje meno. Oslavy SNP tu už nie sú v móde, ale pred rokom 1989 sa tu v auguste vždy konali veľkolepé ceremónie. Termín sa kryl s dožinkovými slávnosťami, a tak z toho bývala veľmi príjemná kultúrna mela, na ktorú prišli tisícky ľudí. Dnes je už amfiteáter bez pódia a neviem, či hľadisko ešte vôbec má nejaké praktické využitie. Je to trocha ako Černobyľ, kde nemí svedkovia už nedokážu rozpovedať príbehy, ktoré pochoval čas.

Amfiteáter pamätá honosnejšie časy.
Vydrica – pstruhový potok rovno v hlavnom meste!

Ale koniec pátosu. S mojím dnešným parťákom, psom Dustym, sa vydávam po lesnom chodníčku popri Vydrici smerom k prvému jazeru, v skutočnosti je to štvrtý rybník, lebo sa rátajú odhora. Užívam si samotu, ktorú prerušia len jeden osamelý bežec a otecko s kočiarom. Dívam sa na vodu, kačaciu mamu so siedmimi mladými, na plytčine sa vyhodí kapor. Všetko je také aké to mám zafixované v mojej pamäti.

Štvrtý rybník.
Kačičkyyy.

Prichádzam k vedľajšiemu menšiemu rybníku, kde som rád chodil na ryby. Pred pár rokmi ho vypustili, vyčistili a teraz už opäť slúži svojmu účelu. A som pri Mlyne Klepáč. Ten bol ešte na začiatku 90. rokov ruinou a vyzeralo, že jeho dni sú zrátané. Potom ho opravili, chvíľu tam bol bufet a nejaké akcie pre deti, ale už je dlhšie zatvorený. Médiami prešli informácie, že majiteľ-reštituent sa rozkmotril s investorom a ako to tak v našom meste býva, asi to nebolo všetko úplne kóšer. Ale dvaja majstri akurát hobľujú na Klepáči stoly, že by na novú sezónu? Uvidíme.

Tretí, najmenší rybník.
V Klepáči bol cvrkot, že by otvorili?

Šliapem teraz už po chodníku Cesty mládeže ešte kúsok vyššie. Zastavujem sa pri starom stĺpe Panny Márie. Nikde na internete som nenašiel aký je starý, ale je dôkazom, že podobne ako pútnici, ktorých som stretol na začiatku, tadiaľto veriaci chodili do 15 kilometrov vzdialenej Marianky už dávno.

Mariánsky stĺp, výjav ako spred sto rokov.

Prejdeme so psom cez mostík ponad veselý potôčik a vraciame sa z vychádzky späť na Partizánsku lúku. Viem, že o malebnosti Železnej studničky by sa dalo písať viac, veď tu sa nekončí, ale o tom niekedy nabudúce. Dnes mne aj Dustymu táto prechádzka stačí.

Lesným chodníčkom popri Vydrici.

Komentáre k článku

  • 9. septembra 2020 at 16:11
    Permalink

    Pekný, príjemný a trocha aj poučný článok. Veľmi ľahké čítanie.. Oddýchol som si a dozvedel sa nové veci. Tuto oblasť mám tiež veľmi rad.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *