KRIMI: Ako rytierovi z Dómu sťali hlavu!
Dóm sv. Martina ma nikdy neprestane prekvapovať tajomstvami, ktoré sa doňho za vyše 600 rokov naakumulovali. Toto je jedno z nich.
Asi ste si všimli, že pri múre katedrály smerom od Kapitulskej ulice je umiestnená kamenná hrobka. A nad ňou sa týči postava rytiera v plnej zbroji. Krypta patrila rodine Pálffyovcov, ale kto je bojovník, ktorý stráži do nej vchod?
Niekedy v roku 1996, teda už to bude skoro štvrťstoročie, si Bratislavčania všimli, že im na Dóme zrazu niečo chýba. Poznáte to, po stý raz prechádzate tú istú trasu a v tom si uvedomíte, že niečo neštimuje. Drobný detail. Ani netušíte, kedy ste ho zazreli naposledy, ale už tam skrátka nie je. A presne takto to bolo aj s rytierom. Zrazu bol bez hlavy!
Čože? Rytier bez hlavy? Ako sa to stalo? Keby to bolo v nejakej starej prešporskej povesti, mohli by sme uveriť, že nešťastník v noci obchádza Dóm a straší ľudí. Tento neborák sa však nepohol z miesta. Možno práve jeho zraniteľnosť sa stala tŕňom v oku nejakého hlupáka, ktorý sa rozhodol, že rytiera pripraví o hlavu a sprosto mu ju ukradne. Možno sa ňou chcel pochváliť pred kamarátmi, možno to bol zvrhlý zberateľ alebo len totálny primitívny gauner či špekulant… Dlhé roky o hlave nebolo ani chýru ani slychu. Rytier tam len tak smutne a bezhlavo stál.
A to vraj, teda aspoň podľa dobovej tlače, hlava nebola nezvestná pridlho. Objavila sa už po pár mesiacoch. Nejakému zberateľovi sa ju pokúšal streliť za dve stovky korún bezdomovec. Verme – neverme. Hovorilo sa aj o narkomanoch, či o iných sumách… Hoci sa hlava našla, desať dlhých rokov trvalo, kým sa vrátila na rytierov krk.
No a teraz by sa zišlo poodhaliť, čo za rytiera to prišlo o hlavu. Vo väčšine článkov, ktoré sa dajú nájsť na internete, sa píše, že je to gróf Draškovič – slávny turkobijec. Bodka. Lenže, ktorý to bol gróf Draškovič? Tých Draškovičovcov bolo totiž viacero. Po pár hodinách zúfalého pátrania na sieti mi vyšlo, že to má byť Ján II. Draškovič. On sa vlastne volal Ivan, lebo u východných Slovanov je to to isté ako Ján.
Takže, čím si Ivan II. Draškovič (*1550 – † 1613) vyslúžil takú poctu, že ho pochovali v korunovačnej katedrále v Požoni a osadili mu tam aj rytiersky reliéf? Chorvátsky gróf sa vyznamenal ako udatný bojovník proti Turkom, v roku 1570 pred nimi ubránil oblasť Turopolje, v roku 1593 ich porazil pri Sisaku. Tiež bol bánom (správcom) Chorvátska a jeho životná púť sa skončila práve v Bratislave. No a tento Ivan II. mal syna, Ivana III. Draškoviča (*1603 – † 1648), ktorý takisto bojoval proti Turkom a dotiahol to až na palatína Uhorska, čo bola druhá najvyššia funkcia hneď po kráľovi. Aj on je pochovaný v bratislavskom Dóme.
Títo chorvátski Draškovičovci, to bola fakt výnimočná família. Už strýkovia Ivana II. to dotiahli ďaleko. Juraj Draškovič (*1525 – † 1587) bol arcibiskupom a kardinálom, predtým ho v roku 1555 vymenovali v Prešporku za prepošta Svätomartinskej kapituly. Získal si dôveru cisára Ferdinanda I., bol jeho spovedníkom aj radcom. To, že on sa tiež vyznamenal bojmi s Turkami, snáď už netreba prízvukovať. A jeho mladší brat Ivan I. Draškovič ubránil pred nepriateľmi v roku 1566 Szigetvár. Aj vďaka takým bojovníkom ako boli chorvátski, a vlastne aj naši bratislavskí, Draškovičovci sa nakoniec v roku 1699 podarilo dostať Turkov z Uhorska.
Takže tak. Jedna nevinná prechádzka po Starom meste a hen čo je z toho! Príbeh ako vínko. Len dúfam, že som z tých x zdrojov, z ktorých som čerpal, nič nepoplietol.
Vďaka za zaujímavé informácie pre brativčana nenarodeného v Bratislave, “ len “ tu žijúceho 61 rokov.