Čo hrali v kinách v Bratislave za komunistov? A čo v čase Nežnej revolúcie?
Čo hrali kiná za komunistov a čo potom, keď sa už rozbehla Nežná revolúcia? Najmä mladí ľudia majú neraz takú mylnú predstavu, že pred rokom 1989 tu bolo NIČ a po 17. novembri zrazu VŠETKO. Realita sa však dá vnímať aj tak, že vtedy tu bolo veľa vecí, ktoré už dnes nie sú. A nemyslím nejaké boľševické trapošiny, myslím fakt veci, za ktorými je – nám, pamätníkom – ľúto. Pokiaľ ide o mňa, fňukám za bratislavskými kinami.
LEPŠIE AKO TELKA
Lebo KINO, to bolo za komoušov niečo. INŠTITÚCIA! Predstavte si zimný sychravý deň, nuda jak sviňa, v telke nič (možno nejaké recitačné pásmo a dychovka), Troch pátračov máte všetkých prečítaných, čo teraz? Ide sa do kina!
– Vie niekto, čo dávajú?
-Ne, nemáme doma Večerník.
-Tak voláme!
A tak sme zavolali na telefónne číslo, kde nám teta z nekonečnej zvukovej slučky oznámila čo kde hrajú. Bacha, niektoré filmy boli prístupné od 12, iné od 15 a tam, kde sa mihli v zábere prsia (po našom cecky), tie boli povolené až od 18 rokov. My, šráci, sme nemali ľahký výber. Takto fungovali kiná za komunistov. Chtiac-nehctiac som tak videl veľa somarín, lebo skrátka nič iné nebolo prístupné.
Spomínam si na jeden škaredý deň roku 1986. So susedom Mirom sme sa vybrali do Hviezdy (amen, zbúraná!!!) na rumunský film MP 12 (teda mládeži prístupný od 12 rokov ). Na názov sa už nepamätám, ale bola to strašná depka.
RUMUNSKÁ TRAUMA
Predstavte si čiernobiely film (v roku 1987!) o mladej žene, ktorá sa prisťahuje ako prvá na rozostavané sídlisko. Dôkaz – záber na jej jediné svietiace okno. Žije tam sama, v tom holobyte a stavebnom chaose, všade samé bagre, blato na topánkach… Taká je celá z toho smutná a ani sa nečudujem. Ale nie dlho, začne sa okolo nej obšmietať jeden murár zo stavby, zaklopká cez lešenie na okno a už sa debatuje. Ale furt tá ponurá atmoška, furt čakáme na pointu, hodina z filmu je už preč. A s ňou aj polovica z asi 20 divákov, ktorí sa tu omylom ocitli. Vzdali to. My ne, my zostávame. Za 4 kačky musíme kalich trpkosti vypiť do dna. Ďalšiu polhodinu sa už nič extra nestalo, roboši odišli a na rumunskom sídlisku stále svietilo iba to jediné okienko.
ZLATÁ KLASIKA
Ale neboli všetky filmy takéto hovadiny. Kiná za komunistov hrali aj dodnes cenenú klasiku. Neviem ako to komouši robili, ale oni sa nerozpakovali v kinách točiť dokola furt tie isté filmy staré 10 – 20 rokov. Hrdinovia tej doby? Bud Spencer a Terence Hill, Belmondo, Delon, a ešte Dvaja nosáči (buď tankovali SUPER alebo točili video ). Ale niekedy, z času na čas, súdruhovia za drahé peniaze kúpili pre svoj ťažko pracujúci ľud skutočné trháky, ktoré práve bežali aj v západných kinách: Amadeus, Dirty Dancing, Indiana Jones a dobyvatelia stratenej archy, Prelet nad kukučím hniezdom…
A po perestrojke, s ktorou v posledných rokoch zdochýnajúcej komunistickej totality prišiel súdruh Gorbačov, bolo západniarskych filmov stále viac a viac. Tým pádom aj viac drog, sexu, rýchlych áut. Skrátka, zlepšilo sa to. A tak to bolo aj v pohnutých novembrových dňoch roka 1989. Ako dôkaz pripájam program bratislavských kín z konca novembra, kedy už ľudia mrzli na námestiach a komunisti pálili svoje archívy. To ešte išlo v kinách všetko po starom ale aj tak vidíte, aké trháky tu bežali! Ja len tak, aby sa nezabudlo.
TATRA
Chodník cez Dunaj (SSR)
Mladí Luknár a Hajdu utekajú pred nacistami do Maďarska.
DUKLA
Rabaka (SSR)
Veľká vec, Elán vo filme a Od Tatier k Dunaju, si roty spievajú…
HVIEZDA
Rain Man (USA)
Legendárny doják o bratskej láske a autizme, Tom Cruise a Dustin Hoffman.
METROPOL
Vážení přátelé, ano (ČSR)
Komédia s Lasicom, ktorá iba tak nežne hryzkala nešváry soc-realizmu.
Ale už sa chystalo aj otváranie trezorov a do kín smerovali filmy, ktoré komunisti z ideologických dôvodov zakázali. S odstupom času môžeme povedať, že niektoré si ani veľmi nezaslúžili, aby sa dostali na plátna kín.
