Autobus na Slavín Vás povozí po najkrajších zákutiach Bratislavy

Chcete vidieť Bratislavu ako pán? Mám pre Vás tajný tip. Skúste autobus na Slavín. Nasadnite na Hodžovom námestí na autobus č. 147 a povozí Vás po najkrajších zákutiach pod Slavínom. Cez okno uvidíte nielen nádhernú panorámu Bratislavy, ale aj viaceré pamätihodnosti a miesta, ktoré by si nemal nechať ujsť žiaden zvedavec. 

Milujem objavovať moju Bratislavu – zas a znova. Celý život cestujem MHD, po meste chodím peši, alebo sa presúvam na skútri či bicykli. V Paríži som sa naučil, že najkrajšie vyhliadkové trasy neponúkajú turistické doubledeckre, ale autobusy verejnej dopravy na bežných linkách. Je to lacné a nemusím sa pritom cítiť ako stádový očumovač odkázaný na výklad nejakej flegmatickej sprievodkyne, ale som pánom svojho času. Idem v ústrety nečakaným prekvapeniam a vystúpim, kde sa mi zapáči.

Pri mojich večných potulkách pod Slavínom som si všimol, že strmými uličkami sa z času na čas prepletie malý červený mikrobus so svietiacim číslom 147. Dal som si zaväzok, že raz sa s ním musím určite zviesť. A stalo sa. V jedno ráno som odparkoval skúter v meste a išiel si na Hodžovo námestie počkať na svoj autobus.  

ŠTART

Najprv ešte upozornenie: Google aj stránka Dopravného podniku Bratislava síce uvádzajú, že trasa autobusu 147 sa začína na Hodžovom námestí, ale nepovedia kde. Lebo je to tak úžasne chaoticky vyriešené, že zastávka s rovnakým názvom sa nachádza 1) pri Tatra Banke, 2) pri Prezidentskom paláci a nakoniec 3) na druhej strane pri bývalej Astorke. Hneď na tretí raz som uhádol! Mám čas, premáva raz za polhodinu. A, už je tu! Vyrážame. Vyhliadková jazda a hra na turistu vo vlastnom meste sa môže začať!

V úzkych uličkách

Cez Staromestskú mierime na uzučkú Koziu ulicu. Po ľavej strane, na Zochovej míňame budovu bývalého rozhlasu, ktorej dodnes starí Bratislavčania hovoria Starý rozhlas napriek tomu, že tam už desaťročia sídli Vysoká škola múzických umení. Na Kozej prechádzame vedľa môjho obľúbeného kníhkupectva Artforum – to nie je obyčajný obchod s knihami, to je inštitúcia!

Prejdeme cez Palisády a po ľavej strane  míňame starý evanjelický Cintorín pri Kozej bráne. Kto má rád historické cintoríny, príde si na svoje!  (Viac o Cintoríne pri Kozej bráne píšem v tomto článku)

MEDZI VILAMI

Zo Šulekovej stúpame do strmého kopca na Mišíkovú. Tu sú samé vily, prvorepublikové aj tie nové. Aj poctivo získané, aj zdedené, aj tie ostatné. Teraz pozor, po pravej strane sa z Mišíkovej otvorí zaujímavý výhľad na Bratislavu (ponad múr plota). Takéto zážitky sú, žiaľ, čoraz vzácnejšie, pretože toto mesto kašle na čierne stavby a nadstavby, ktoré obyčajný ľud ukracujú o výhľad na mesto. Ten je už takmer iba pre vyvolených.

Po ľavej strane máme Slavín a úzkou Havlíčkovou smerujeme k neuralgickému bodu tejto časti Starého Mesta. Vľavo sa nachádza legendárna Krčma Funus, ktorá je vraj najdlhšie fungujúcou putikou v Bratislave. Skvelá atmosféra v každej sezóne, dobré pivo a vyhľadávaný podnik, kde môžete vidieť známe tváre – od hercov, novinárov, politikov, primátora až po konšpirátorov. Taká bratislavská smotánka sem chodí. (Viac o Funuse píšem v tomto článku)

NA KALVÁRIU

Dolu pod Funusom je potom ešte Horský park – úžasné miesto s romantickou Horárňou. No, ľavú stranu trasy máme vybavenú, a čo je napravo? Kostol Panny Márie Snežnej, ktorému boľševici zoťali vežu, aby nekonkurovala Slavínu a Červenoarmejcom. A hneď kúsok od kostola je Lurdská jaskyňa – čarovné miesto na modlitbu alebo kontempláciu v tomto uponáhľanom svete. (Viac o Lurdskej jaskyni a Kalvárii v tomto článku)

Autobus č. 147 zabočuje doprava, strmým kopcom po Gorazdovej sa dostávame k barokovému krížu a súsošiu Sedembolestnej Panny Márie z roku 1814. Celkom nečakaný výjav medzi tými vilami. Kúsok vyššie sa totiž v lesíku nachádza stará Bratislavská Kalvária s Krížovou cestou.

Iba taká pikoška, pár metrov od trasy busu býval v dome na Ostravskej ulici posledný československý prezident Gustav Husák.

Autobus č. 147 naberá na zastávke ďalšieho cestujúceho (už sme šiesti), s ktorým sa vodič srdečne zdraví. Očividne sa tu všetci poznajú, ako niekde na trase medzi Smolenicami a Trstínom. Tento autobus je pre starších ľudí bez auta vlastne jediným spojením so životom tam dole v meste. Život na Slavínskom kopci má aj svoje úskalia.

KONEČNE SLAVÍN

Stáčame sa a po Ulici Prokopa Veľkého ideme zase okolo Funusu smerom na Slavín. Onedlho ho už máme po pravej strane. O Slavíne, kde je pochovaných takmer 7-tisíc vojakov Červenej armády, ktorí padli v roku 1945 pri oslobodzovaní Bratislavy a okolia, snáď nemusím ani písať. Či už ste náhodný pocestný alebo turista, určite tu z autobusu vystúpite, nemám boja. Výhľad zo Slavína na Bratislavu je ešte stále skvelý.

POMNÍK S LEVMI

Ale my v 147-ke pokračujeme v jazde. Kúsok za Slavínom míňame ďalšie zaujímavé miesto Bratislavy – Murmannovu výšinu. O nej som písal v tomto článku. Je na nej storočný pamätník československým legionárom z 1. svetovej vojny a kedysi býval z tohto miesta super výhľad na celé mesto. Dnes Bratislavu odtiaľto vidíte len ako cez kľúčovú dierku. Čo z výhľadu neukradli chrapúnske nadstavby oligarchov, to vedenie mesta nechalo zarásť náletovými drevinami a ktohovie prečo nemá záujem s tým niečo robiť. Takto potupne postupne zarastá aj výhľad zo Slavína.

MIČURIN

Po Starej Vinárskej ideme popod vily Kňažka a Bašternáka a sme na konečnej – Búdkova. Tu mám rozpačité pocity. Miesto za plotom Bratislavčania poznajú aj pod názvom Ekoiuventa alebo Mičurin. Za komoušov tam bola pionierska prírodovedná stanica, krúžky, skleník a čo ja viem čo ešte, ale už dobrých dvadsať rokov je to zatvorené, nefungujúce, neprístupné k zlosti Bratislavčanov, ale tiež developerov, ktorí by to tam najradšej rozobrali do šróbika a postavili niečo lukratívne pre horných pár sto. Ešteže to kupko v areáli v lete ako tak funguje, ale je to také úbohé provizórium. Ministerstvo školstva však už Mičurin aj s celým areálom presunulo na Hlavné mesto Bratislava, tak som zvedavý, v prospech koho sa to celé zhodnotí. Stále verím, že by to mohlo opäť slúžiť všetkým Bratislavčanom. Uvidíme.

Na Búdkovej z autobusu č. 147 ani nevystupujem, hneď ide ďalej, vracia sa späť na Hodžovo námestie. Už kratšou trasou ako keď sa štveral hore.

Verím, že sa vám táto vyhliadková jazda po Bratislave páčila a skúsite si ju aj na vlastnej koži. Možno objavíte niečo nové. Šťastnú cestu.