Veža Dómu sv. Martina: Pozrite sa na Bratislavu ako anjel!

Čo je pre Pražanov Chrám sv. Víta, to je pre Bratislavčanov Dóm svätého Martina. Gotická katedrála z 15. storočia je jednou z najznámejších dominánt mesta, ktorú poznajú aj ľudia z iných kútov Slovenska.

Vždy som sa pohrával s myšlienkou, aké je to v 85 metrov vysokej veži Dómu. Aký je odtiaľ výhľad… Lenže, ako sa tam dostať? Mal som šťastie a vlani sa mi to vďaka ústretovosti farnosti a Konferencie biskupov Slovenska podarilo. Rád sa podelím o to, čo som tam videl a zažil.

Dopredu som si premyslel, že by som rád bol vo veži práve vtedy, keď sa vychádzajúce slnko vyhupne nad obzor niekde na východnom okraji Bratislavy. Takže „výpravu“ sme dohodli na jedno skoré októbrové ráno, keď aj predpoveď dávala nádej na jasnú oblohu. Pred kostolom sme sa stretli ešte za tmy, ale tmavé nebo pomaličky bledlo. Na streche Dómu sa už prebúdzali nedočkavé holuby, ktoré sa chystali vyletieť s prvým svetlom do sveta.

Vchádzame do stíchnutého kostola, v ktorom ešte cítiť vôňu včerajšej omše. Po schodoch v zadnej časti ideme hore na chór, kde je organ. Odtiaľ vedie kamenné točité schodisko do veže. Točíme sa, točíme v tej špirále schodov, až sa z toho krúti hlava. Zdoláme ich vyše tristo, kým sa ocitneme vo vnútri murovanej veže.

Tu sídlia hodinové stroje a na každej zo štyroch stien je z vonkajšej strany ciferník s veľkými ručičkami. Hodinové stroje, ktoré merajú čas a pohybujú ručičkami, sú dnes už elektrické. O poschodie nižšie je však zachovaný starý mechanický stroj, ktorý odpočítaval čas Bratislavčanom ešte pred pár desaťročiami.

Čo ma prekvapuje, ako je tu všade čisto. Žiaden prach, pavučiny a podobne. Potom si uvedomím, že iba pred pár rokmi veža Dómu sv. Martina prešla aj so strechou veľkou a nákladnou rekonštrukciou.

No, ale naša výprava sa nekončí pri hodinách. My ideme vyššie. Teraz stúpame po drevenom schodisku zo starých silných trámov, kým neprídeme na akési medziposchodie. Tu sú zvony, ktoré vyzváňajú z veže katedrály. A medzi nimi kraľuje ten najstarší a najväčší – Wederin. Zvon s hmotnosťou 2513 kg odliali v roku 1674. Päť zvyšných zvonov inštalovali iba v roku 2 000 ako náhradu za tie, ktoré v čase 1. svetovej vojny  zhabala cisárska armáda a odliali z nich kanóny.  Predpokladám, že cisár rovnako nenaložil aj so zvonmi vo viedenskom Stefansdome. Samozrejme, na zvony sa dnes už nikto nemusí vešať na lane, aby ich rozozvučal. Ich vyzváňanie je riadené elektronicky.

Ale my nekončíme. Ideme ešte vyššie! Až úplne hore, do samotného vrcholu veže. Vyššie je už len zlatá koruna na cípe veže. To už stúpame po rebríku, na konci ktorého náš sprievodca odklápa príklop a ocitáme sa vonku.

Fučí tu a je zima. So sklamaním zisťujem, že celá otvorená časť veže je obohnaná pletivom, aby sem nechodili špiniť vtáky. Tlačím sa na drôty a cez diery upieram oči na východný obzor, kde sa nad komínmi rafinérie pomaličky rysuje oranžová žiara rodiaceho sa dňa. Dolu pod nami v Starom meste ešte svietia pouličné lampy, ale deň čoraz rýchlejšie poráža blednúce fialové šero noci. Vždy, keď stojím zoči-voči vychádzajúcemu slnku žasnem, ako to ide rýchlo. Najprv desiatky minút čoraz bledšie šero, potom červená a oranžová žiara na obzore. Iba taký tenký pásik a potom sa objaví maličký kúsok zlatého slnečného kotúča. Minútka, a slnko je už celé nad obzorom. Chvíľa, a už je nad obzorom o poriadny kus.

Fotím o stošesť, do všetkých smerov mesta. Most SNP, Hrad, Podhradie, Staromestskú, Karpaty… Zabúdam na vietor aj chlad. Po vyše polhodine však toho majú dosť aj moji sprievodcovia. Ako posledný idem k poklopu na podlahe veže. Ešte jeden pohľad cez rameno. Ktohovie, či sa sem ešte niekedy v živote dostanem…

Opatrne schádzam dolu po rebríku, fotím si zvony a zastavujeme sa v časti veže, kde sú hodiny. Do skrehnutých rúk sa rýchlo vracia cit. Otváram jedno okienko a naskytá sa mi naozaj unikátny výhľad. Síce nie som tak vysoko, ako keď sme boli v samom vrchole veže, ale teraz sa na mesto pozerám cez obrovské žlté ružičky vežových hodín. Fotím, čo mám robiť. A potom skúšam druhé okienko, a potom tretie. Medzitým stihnú zvony nad nami odbiť tri údery, čo znamená, že je trištvrte na osem.

Plní dojmov sa zberáme na cestu dole. Ako sme do špirály schodov vošli, tak ňou schádzame. A už sme dole v chráme, kde už kostolníčky začínajú chystať všetko potrebné na rannú omšu. Lúčime sa. A ja viem, že oddnes mám Dóm svätého Martina navždy vrytý hlboko v srdci. Z jeho veže som sa na moju milovanú Bratislavu pozrel ako anjel.