V Štefánikových stopách po Bratislave: Nájdi si svojho Milana Rastislava!

Pre mňa je 4. máj  výnimočný deň. A to hneď z troch dôvodov. Práve v tento deň som sa narodil. Ďalej, bolo to 4. mája, keď v roku 1919 tragicky zahynul pri leteckom nešťastí Milan Rastislav Štefánik. A v tento deň je v kalendári Floriána. To meno je dnes už také smiešne, že Flóriš, ale podľa tradície je to veľmi obľúbený a uctievaný svätec, ktorý má sochu azda v každej slovenskej dedine a meste. Je to patrón hasičov a ochranca pred požiarmi.

Štefánika si ľudia najnovšie v celonárodnej ankete zvolili za Najväčšieho Slováka. A  právom, hoci v jeho prípade mnohé veci, čo sa o ňom hovoria, vyznievajú skôr ako legendy. Bol to nepochybne veľký a šikovný muž, ale my sme si z neho spravili väčšieho fešáka ako v skutočnosti bol. Aspoň po fyzickej stránke, v reáli bol rapavý a skoro plešatý. Ale vraj mal neodolateľnú charizmu, že z neho dcérenky z parížskych dobrých rodín išli do kolien…

Môj nebohý kamarát – novinár, ktorý žil desaťročia práve v Paríži, mi raz zasvätene povedal, že na francúzskom ministerstve zahraničných vecí mali o Štefánikovi zvláštnu zložku. V nej si vraj viedli evidenciu jeho detí, ktoré splodil so ženami z diplomatických kruhov. A aby nedošlo k nepovolenému miešaniu krvi, lebo ako vieme, smotánka si vždy hľadá životných partnerov v rovnakých vodách, tak všetky Štefánikove deti boli zadokumentované v tom tajnom spise. Aby sa včas zabránilo svadbe medzi nevlastnými súrodencami, ktorí netušili, že za otca majú nejakého Čechoslováka. Legenda? Výmysel? Ďalší mýtus o M.R.Š.? Kto vie…

Po Milanovi Rastislavovi máme v Bratislave pomenovanú jednu z hlavných ulíc v meste – Štefánikovu. Pripomína nám to pamätná tabuľa, ktorá by však potrebovala očistiť, lebo najmä na vrchu čapice má generál napadané už všeličo.

Potom tu máme majestátnu sochu medzi nákupným centrom Eurovea a novou budovou SND. Osadili ju tam pred desiatimi rokmi a 7,4 metrový Štefánik je vernou kópiou pôvodnej sochy od Bohumila Kafku, ktorá kedysi stávala na dnešnom Štúrovom námestí. Lenže komunisti ju dali v roku 1954 strhnúť a roztaviť. Slovákov na štyri desaťročia pripravili o jednu z najväčších osobností ich dejín! Na Štefánika si pritom nedovolili siahnuť ani mocipáni za vojny, a to gardistom ako zarytý Čechoslovák musel určite ležať v žalúdku.

Nad sochou Štefánika, ktorý sa dnes zasnene pozerá na Dunaj, stojí na vysokom pilieri legionársky lev s československým znakom v labe. Možno si spomínate, že do roku 2009 tento lev stával pred Slovenským národným múzeom na Vajanského nábreží, tam kde je dnes Masaryk.

Ďalšou zástavkou, kde by sme si mohli v Bratislave zaspomínať na nášho velikána, je roh Konventnej a Lýcejnej ulice. Na budove bývalého prešporského Evanjelického lýcea, je pamätná tabuľa so všetkými dejateľmi, ktorí tam študovali Naozaj zvučné mená: Štúr, Chalupka, Kollár, Hurban, Hodža, Kráľ… A spolu s nimi Štefánik. Ten tam chodil spolu so svojim bratom Pavlom len v roku 1890. Potom ich vyhodili. Vraj za tým boli ich národovecké názory, ktoré vedeniu pomaďarčeného lýcea neboli po vôli. Autorom pamätnej tabule, ktorú osadili v roku 1932, bol architekt Dušan Jurkovič. Áno ten, čo navrhol aj mohylu na Bradle, kde je Štefánik pochovaný.

Poslednou zástavkou po stopách generála by mohlo byť bratislavské letisko. Je fajn, že nesie jeho meno. Nebol to len velikán, vedec, politik ale aj vojenský letec, ktorému sa stal osudným návrat do vytúženej vlasti. Jeho lietadlo sa zrútilo v Ivanke pri Dunaji, iba pár minút pred pristátím. O príčinách havárie sa špekuluje už 100 rokov. Ale keď budete v letiskovej hale, pozrite sa na model lietadla Caproni, ktorý visí zo stropu a na akom Štefánik letel. Na stroji, ktorý mal vetchú drevenú konštrukciu potiahnutú plátnom, sa vydal na let z Talianska do novej vlasti cez celé Alpy! Skrátka dobrodruh. Až do posledného dychu…