Spýtal som sa môjho otca Jaroslava Ďuríčka (85) na koronu. A toto mi povedal…

Zákerný koronavírus ohrozuje najmä starších ľudí. Patrí k nim aj môj otec Jaroslav Ďuríček, ktorý v januári oslávil 85 rokov. Hoci sa narodil v Bukovej (okr. Trnava), od svojich troch rokov žije v Bratislave. Ako si spomína na krušné časy, ktoré za tých osem desaťročí prežil? Akí boli obyvatelia Bratislavy v krízových situáciách? Hoci majú mnohí môjho otca v pamäti ako herca, zabávača a kabaretiéra, toto nie je smiešny rozhovor.

Ako si spomínaš na vojnu? Žili vtedy ľudia v strachu? Napríklad, keď bombardovali Bratislavu…

Keď išlo bombardovanie, ľudia sa snažili zdržiavať sa v blízkosti krytov. Keď to ohlásil rozhlas, utekali sa skryť. Ale žiadna zbabelosť. Keď sa bombardovanie skončilo, ľudia vyšli von a žilo sa ďalej. 

Čiže keď úrady zavelili, treba sa skryť, všetci išli? Alebo sa našli aj dobrodružnejšie povahy, ktoré si povedali – kašlem na to?

Môj otec bol taký. Bývali sme v pavlačovom dome na Kollárovom námestí a otec vyšiel von na pavlač a pozeral sa ako to padá… Raz nám bomba spadla aj do dvora. Našťastie nevybuchla.

Vravel si, že tvoj otec slúžil na Hrade v protileteckej obrane…

Otec bol záložák, neviem čo tam robil, nepamätám si, že by mal vôbec zbraň, akurát bodák mal pripnutý na opasku. Pochybujem, že by on ako záložák strieľal s protilietadlovou obranou…

Ty si mal vtedy 8-9 rokov. Keď bol nálet, bál si sa?

Ani nie, boli sme na to zvyknutí. Vbehneš do krytu a nič sa nedeje… Keď bombardovali, tak obloha až stmavla od toho množstva lietadiel. Prvé lietadlá zhadzovali stanioly, aby rušili radary a nemohli ich zamerať. Až potom prileteli bombardéry… Bál som sa iba jediný raz, stalo sa to, keď som bol istý čas v domove v Bernolákove. Mamu som mal totiž ťažko chorú a otec narukoval, takže sa o mňa rodičia nemohli starať. Raz, po jednom nálete som stál v záhrade pri domove. Na obzore sa valili oblaky dymu z vybombardovanej Apollky a zrazu ku mne priletelo lietadlo. Bolo tak blízko, že som zreteľne videl toho letca a na okamih sme si pozreli do očí. Strašne som sa vtedy zľakol. A rozplakal som sa.

V bratislavských uliciach to vtedy asi nebolo veľmi bezpečné…

Spomínam si, že keď sa začiatkom apríla 1945 blížil front, vojaci opustili Hurbanovské kasárne a ľudia sa tam išli pozrieť, či po nich nezostalo niečo, čo by sa dalo zobrať. Išli sme tam aj my s kamarátmi. Jeden chlapec vyniesol z kasární drevenú škatuľu s naporciovanými maslami. Zrazu sa však strhla na ulici streľba, dal mi debničku do ruky a ušiel. Ja som ju v panike položil do stredu cesty a tiež som sa utekal skryť do najbližšej brány. Keď to utíchlo, vyšli sme von. A škatuľa nikde! V tej prestrelke niekto riskoval život, len aby vzal to maslo.

Držali Bratislavčania v ťažkých časoch spolu alebo skôr išiel každý sám za seba?

Väčšinou boli súdržní… Keď nejaký Rus doniesol do baráku niekomu pijatiku, ten hneď pozval všetkých susedov. Ľudia neboli lakomí. Ale našli sa aj výnimky.

A ako to bolo po vojne? Ako si Bratislavčania užívali slobodu?

Vtedy sa ľudia zomkli. Všetci pracovali na odstránení škôd, aj my decká sme išli zo školy nakladať tehly zo zničených barákov.  Všetci verili, že konečne prídu dobré časy, a preto každý rád priložil ruku k dielu. Ale optimizmus dlho nevydržal. Najprv bola dvojročnica, potom päťročnica a ľudia sa pýtali – to budeme teraz stále len robiť, robiť, robiť a žiaden život? Mnohých tiež zasiahla poprava prezidenta Tisa, potom prišli politické procesy, tresty smrti…. A taká tá temnota trvala viac či menej až do roku 1989.

Ako to? Veď boli aj 60. roky plné nádejí…

To uvoľnenie sa začalo v roku 1961, keď Sovieti vyslali do vesmíru prvého človeka – Jurija Gagarina. To bola veľká vec, ktorá nadchla celý svet. Nadšenie bolo všade. „Dobrý den majore Gagarine,“ naspieval vtedy orchester Gustava Broma pesničku, ktorá sa stala hitom. Toto celospoločenské nadšenie trvalo až do doby, keď Američania v roku 1969 pristáli na Mesiaci.

Predtým ešte prišiel obrodný proces Pražská jar na čele a Alexandrom Dubčekom. V auguste 1968 však k nám vtrhli okupačné vojská. Ako si to prežíval?

Rok 1968 bol pre ľudí v Československu najdrastickejší. Nechceli uveriť, že tí, ktorí prišli v 45. ako osloboditelia sa vrátili ako okupanti a násilníci.

Čo ma zaráža, keď vidím zábery z augusta 1968 je, že v uliciach sú tanky a pri nich plno ľudí. To nemali pud sebazáchovy?

Nikto neveril, že by Rusi strieľali do ľudí. Všetci Slováci a Česi boli v tých dňoch bojovo naladení. Na Jozefskej ulici stál tank, už sme mali s kamarátom aj hrknuté, prišli sme k nemu a otvorili poklop. A dnu sedel vystrašený ruský chlapec, ktorý si čítal knižku. Ten ani nevedel, kde vôbec je! Tí chlapci boli na tom rovnako ako my – oni nechápali kde a prečo sú, a my tiež. A keď niekto strieľal, tak to boli dôstojníci, nie takíto obyčajní chalani. Keď si sa pýtal na ten strach, v 68. sa našli aj recesisti, ktorí si z okupantov strieľali. K uchu si priložili uhoľnú briketu a tvárili sa, že počúvajú tranzistorové rádio. A Rusi ho hneď chceli, ale zostali napálení.

Potom sa situácia v republike ako-tak upokojila. Ale ľudia naďalej žili v strachu – z tretej svetovej vojny. Dobre si pamätám, ako sme na branných cvičeniach trénovali, čo treba robiť v prípade výbuchu atómovej bomby. Americkej, samozrejme.

Pätami k výbuchu, vraveli… Taký nezmysel!  Na vojne s nami cvičili – atómový výbuch sprava, museli sme sa hodiť s plnou poľnou naľavo a potom naopak…

Prišli ďalšie dejinné udalosti, ktoré otriasli svetom… Pád železnej opony v roku 1989, teroristické útoky na USA v 2001, v roku 2008 finančný kolaps…

Po každej katastrofe príde obdobie pokoja. Tak sa to strieda. Taký je rytmus života a my sme na to zabudli.

Dnes znova zažívame strach, tentoraz zo záhadného vírusu. Potom všetkom, čo si za tých 85 rokov prežil, zvláda sa ti to ľahšie?

V mojom veku mi už na tom až tak nezáleží. Báť sa musia tí čo majú 20-30. Ja som prežil toľko ťažkých situácií, že som v pokoji. Keď budem mať šťastie, tak to prežijem, keď nie, tak to bude nové poznanie…

Zocelí podľa teba takáto skúsenosť ľudí, alebo ich skôr položí?

Záleží od nátury každého človeka. Niekto je strachopud, iný nie.