Sándor Petőfi v Bratislave: Po stopách najväčšieho maďarského básnika, ktorý sa narodil ako Slovák

Pri jednej z potuliek po meste som si na fasáde starého domu na Panenskej ulici všimol nenápadnú pamätnú tabuľu: „V tomto dome prebýval v mesiacoch máj a jún 1843 Sándor Petőfi. V pamätnej úcte umiestnil 15. marca 1900 Tuldyho spolok v Prešporku. Obnovila Komisia pamätníka Sándora Petőfiho n. f. v septembri 2011.“

Hm? Petőfi… Petőfi… Aha, o tom som sa kedysi v dávnoveku učil na literatúre… Kráčal som ďalej smerom ku Kozej ulici a v mysli mi znelo: O tom Šaňovi sa chcem dozvedieť viac!

ALEXANDER PETROVIČ

Panuje zhoda, že najväčším slovenským básnikom bol Pavol Orzságh Hviezdoslav. A pritom svoje prvotiny písal v maďarčine, za čo sa potom neskôr vo svojej známej básni takto kajal: „Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!“ Nakoniec však odolal zvádzaniu sveta a z nádejného maďaróna sa stal  milovník ľubozvučnej slovenčiny. A aké krásne básne nám zanechal! Slováci však mohli mať najväčších básnikov dvoch! Lebo práve zo slovenskej rodiny vzišiel najväčší básnik maďarského národa – Sándor Petőfi, rodným menom Alexander Petrovič.

Narodil sa 1. januára 1823 v obci Kiskőrős v čisto slovenskej rodine. Bádatelia vybádali, že jeho mama aj otec hovorili len lámanou maďarčinou a u Petrovičovcov sa rozprávalo po slovensky. Mladý Alexander chodil do slovenskej školy v Aszóde, so Sládkovičom študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky konfirmoval samotný Ján Kollár… Napriek všetkému sa mladý Petrovič rozhodol, že bude Maďar. Malo to svoju logiku, ambiciózny a talentovaný mladík vedel, že ako Slovák v Uhorsku veľa vody nenamúti. Vo svojich básňach maďarstvo proklamoval tak tvrdo, až to budí podozrenie, či nie aj preto, aby v sebe udusil posledné vyčítavé hlasy materinského jazyka.

PIESEŇ NÁRODA

Hviezda Sándora Petőfiho stúpala rýchlo hore, jeho básne žali veľký úspech a v marci 1848 sa stal jednou z hlavných postáv revolúcie za požiadavky Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu. Jeho báseň Pieseň národa sa stala hymnom revolúcie. Iba si pripomeňme, že v onom roku meruôsmom bol Petőfi na druhej strane barikády ako slovenskí národovci, ktorí sa v revolúcii postavili na stranu rakúskeho cisára. Zvláštne, pohnuté časy, keď hovorcami národov boli básnici. A neraz sa, s puškou v ruke, ocitli v bratovražednom boji za lepšie zajtrajšky svojich národov…

Revolúcia sa najväčšiemu maďarskému poetovi stala osudnou. Jeho stopa sa stráca 31. júla 1849 pri Segesvári v dnešnom Rumunsku. Dodnes sa vedú spory, či v ten deň padol na bojovom poli, alebo ho kozáci ako zajatca odvliekli do cárskeho Ruska, kde mal o niekoľko rokov zomrieť. Tak či tak, život básnika Sándora Petőfiho sa uzavrel vo veku iba 26 rokov!

PETŐFFI V BRATISLAVE

Okrem pamätnej tabule na Panenskej ulici nám Petőfiho v Bratislave pripomína aj súsošie v Medickej záhrade. Pomník od Bélu Radnaia odhalili v roku 1911 a najprv ho umiestnili pred budovu národného divadla na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Po Veľkej vojne pomník rozobrali a uložili do pivnice Grassalkovičovho paláca, na svetlo ho vytiahli až v roku 1956, kedy ho dali do Sadu Janka Kráľa. A od roku 2002 je v Medickej záhrade.

NA CESTÁCH

Zhodou okolností som v týchto dňoch zablúdil do kníhkupectva  a všimol som si tam útlu knižočku Putovanie Sándora Petőfiho: Cestopisné poznámky a Listy z ciest.  Neodolal som a urobil som dobre. Nielen, že to bol môj prvý kontakt s Petőfiho textami, hoci nie básnickými, ale opisuje v nich Slovensko prvej polovice 19. storočia tak ako ho on videl. Pri potulkách po Hornom Uhorsku navštívil najmä východ dnešnej republiky. O tom, či bol Sándor Petőfi v Bratislave, som sa nedozvedel nič. Ale aj tak, Petőfiho cestopisy sú pekné čítanie a na viacerých miestach sa dotkol aj národnej otázky.

PETŐFFI O SLOVENSKU

O Košiciach: „Samo mesto je pekná, veľmi pekná mŕtvola. Niet v ňom života.“

„Sú také domy, v ktorých sa cítim, len čo do nich vstúpim, akoby som bol doma. Na druhej strane sú i také, v ktorých ma príjemný pocit zďaleka obchádza. To isté v mojom prípade platí aj pre mestá. Prešov je jedným z tých, kde som sa od prvej chvíle cítil ako doma. Sám Pán Boh vie prečo, ale v mojich očiach je to milé, pôvabné, pekné, hlučné, veselé, priateľské mesto. Ako mladá nevesta plná života.

 „A tak sme museli zvyšok dňa stráviť v Levoči, kde búšia srdiečka mnohých pekných mladých dievčat. Lenže nie pre maďarský jazyk. Preto, nech by boli akékoľvek, nie sú hodné, aby som o nich viac hovoril. Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj dušou, v opačnom prípade jej ani vreckovku zo zeme nezdvihnem. No pre ozajstnú maďarskú dievčinu, pre tú by som spravil všetko s hrdinským odhodlaním. Teda… Dokonca by som sa i oženil.“

„Na druhý deň sme odchádzali skoro ráno a Tatry sa ukázali v celej nádhere. Vyzerali ako spiaca krásavica, ktorá zo seba zhodila prikrývku, čo zakrývala jej vnady.“

„Vcelku môžem povedať, že čím väčšmi som sa blížil ku Karpatom, tým viac útlaku som videl a v takých chvíľach som povolil uzdu svojej fantázii. Duša sa mi vrátila na roviny rodnej zeme, kde ľudská dôstojnosť nosí hrdú hlavu v vzpriamene i v najnižšej chatrči. Och, Horná zem! Len preto sa tvoje hory vypínajú až k oblakom, aby o to väčšmi bilo do očí, ako sa krčia tvoji obyvatelia?“

„Mojím posledným želaním bude, aby som zomrel tam, kde som sa narodil, v rovinatej Dolnej zemi medzi Tisou a Dunajom.“

BÁSEŇ NA ZÁVER

(prebásnil Ján Smrek)

Plán, čo sa rozplynul

Celou cestou domov sa mi
plány hlavou ženú,
jak oslovím matku svoju
dávno nevidenú.

Čo jej poviem na začiatok,
čo len milé, šumné,
keď ona čo hojdala ma
náruč vystrie ku mne.

A myšlienok najkrajších mi
mnoho v hlave leží,
kým čas, ako sa zdá, zastal,
hoci vozík beží.

A tak vhupnem v malú chyžku…
Letí mať…Sa skloním…
Na perách jej visím… nemo…
Jak plod na jabloni.