Nech žije 1. máj! Propelerom na kolotoče!
Prvý máj, to nie je len lásky čas. Je to aj deň voľna, ktorým si pripomíname štrajk chicagských robotníkov z roku 1886. Sviatok práce sa to oficiálne volá. Oslavujeme ho voľnom.
Dnes o nič nejde, ale pred rokom 1989 to bol jeden z najväčších sviatkov v komunistickom kalendári. Pamätám si, že ma mama zobrala pár razy do prvomájového sprievodu. Nie preto, že by to bola nejaká extra švanda, ale skrátka, ak nechcela mať s odborármi v práci problémy, tak sa tam musela ukázať. Rovnako ako väčšina z desať tisícov ľudí, ktorí sa v sprievode stretli. Skutočných „červených“ tam bolo minimum.
S mávatkami v ruke sme sa v sprievode vydali z Vajnorskej ulice smerom do mesta. Koridor lemovali heslá od Práci česť!, Socialisticky pracovať – socialisticky žiť! až po So Sovietskym zväzom na večné časy. Ako nemý svedok tej doby ešte aj dnes svieti na jednom z domov na Vajnorskej slogan, ktorý zatiaľ nestihla prekryť polystyrénová fasáda. Z červených tribún mávali ľuďom tam dole prestarnutí papaláši, pre ktorých to musela byť asi rovnaká otrava ako pre skutočný zúčastnený proletariát.
Z Vajnorskej sa išlo (pešo!) až na Námestie SNP, kde oficiálny program vyvrcholil… a ľuďom odľahlo. Aj mojím boľavým nohám. Konečne sa mohla začať ozajstná prvomájová veselica! Pre decká to znamenalo jediné – ísť ku Dunaju, nasadnúť na Propeler a preplaviť sa na druhý breh, kde čakala tá najväčšia zábava, akú ste si v hlavnom meste Slovenskej socialistickej republiky mohli predstaviť. LUNAPARK!
Dnes sa to zdá až neuveriteľné, ale áno, Bratislava mala ešte donedávna malú výletnú loď, ktorou ste sa za pár drobných mohli dostať z jedného brehu Dunaja na druhý. A tiež mala svoj vlastný zábavný park, kde skoro po celý rok (aj v pracovných dňoch!) fičali kolotoče, autodróm a mohli ste tam frajerke vystreliť papierovú ružu v strelnici! Chátrajúci Lunapark zrušili krátko po roku 2000, asi aj pre malý záujem, lebo nastupujúca digitálna doba priniesla iné formy zábavy… A na jeho mieste nám zostal jeden nechutný obrovský pľac, kde nadivoko parkujú autá, lebo veď Bratislava si to môže dovoliť.
Ale vráťme sa k Lunaparku. Hoci bol otvorený po celý rok, 1. a 9. máj, kedy sa oslavoval Deň víťazstva nad fašizmom (hoci II. svetová vojna sa skončila už 8. mája 1945), patrili k vrcholom kolotočovej sezóny. Na petržalskom brehu boli húfy ľudí, ktorí si prišli užiť ten krásny čas bezstarostnej zábavy. Dospeláci sa motkali s voskovými pohármi točeného Bratislavského ležiaka, deti ulepené od cukrovej vaty sa radovali, Cigáni predávali v stánkoch tričká so Sandokanom a pofidérne nálepky Modern Talking odkopírované z nemeckého časopisu BRAVO. Z ampliónov znela hudba, na pódiách hrala dychovka, českí hochštapleri lákali ľud, nech si zmerajú sily so šesťmetrovým pytónom. „Pánové, ukažte svou sílu a poražte tohto obrovitého hada! Jestliže vydržíte s tímto škrtičem na krku pouhé dvě minuty, vyplatíme vám pětset korun,“ pobádal pripitých mladíkov v hľadisku konferencier. Šanca, že niekto vydrží s pytónom na krku bola asi rovnaká, ako hodiť tri kruhy na fľašu zahraničného koňaku vo vedľajšom šiatri. Fór spočíval v tom, že kruhy boli menšie ako podstavec s lákavou cenou, takže nebolo možné, aby zapadli dole a mohli ste si tak odniesť vytúženú fľašku.
Najväčším lákadlom tu však neboli fígle kolotočárov, ale samotné kolotoče, na ktorých sa malí i veľkí vydržali točiť do zblbnutia. A neboli to len hocijaké kolotoče! Čo vlastne v tom Lunaparku bolo? Jasné, boli tam aj klasiky ako labuťky či detský vláčik, ale nás lákali iné atrakcie. V prvom rade pavilón s hracími automatmi. Nie, nebolo to kasíno, ale elektronické hry umiestnené v čiernych boxoch veľkých asi 2×1 meter. Ja som mal najradšej poľovačku na zajace – dával som flintou dole ušiakov, ktorí sa rozsvecovali na obrazovke. Alebo ponorku – to som sa normálne pozeral do gumeného priezoru a periskopom som zameriaval nepriateľské lode a ničil ich. Dodnes mi znie v ušiach elektronické „pchhhh“, ktoré sa ozvalo pri každom zásahu. Veľká sranda, tieto sovietske herné konzoly…
Potom bolo v Lunaparku bludisko. Neveľký pavilón so sklenenými a zrkadlovými stenami, medzi ktorými ste sa motkali a narážali do nich, kým vás to po pár minútach konečne nevypľulo von. Alebo dom hrôzy Peklo – nasadli ste na vozíček na koľajniciach a sunuli ste sa tmavým tunelom, kde sa ozývali príšerné zvuky, viseli tam kostlivci zo stropu a tuším tam bol aj Frankenstein. A ruské koleso ako vo viedenskom Prátri. A, aby som nezabudol, najväčšia adrenalínová vychytávka – loping. Obrovské rameno dlhé vyše 20 metrov, na ktorého jednom konci bola dvojmiestna kabínka a s posádkou sa to hrozivo točilo hore-dole. Neodporúčalo sa stáť v blízkosti, aby ste neschytali šabľu.
Ach, aký bol len Lunapark ohromný! A viete, čo ma štve najviac? Že aj keď som tam chodil s kamarátmi už v čase, keď som fotil, tak som si ho nenafotil. Veď čo, Lunapark, ten tu bude furt… Iba v roku 2002, keď ho zaliala voda z rozvodneného Dunaja, som spravil výnimku. A tak mám spomienku v podobe káčerov Donaldov čľapkajúcich sa v dunajskej vode… Aj táto životná skúsenosť ma vlastne pred pár rokmi priviedla k tomu, aby som v mojej Bratislave fotil úplne bežné veci, ktoré tu raz jedného dňa nemusia byť. Výsledkom je projekt Bratislava, My Love, ktorý som pred vyše dvoma rokmi spustil na Facebooku. Dal som si záväzok, že z môjho mesta už nezmizne nič pekné a zaujímavé bez toho, aby som to nezaznamenal. Niekedy totiž iba spomienky a slová nestačia. Obrázok je obrázok. Aj vďaka tým pár záberom sa dnes viem preniesť do čias, kedy Bratislava mala svoj Lunapark a Propeler… Išli by ste?
