Krčma Funus: Nikde sa nepije tak príjemne ako tu!

Mojou najobľúbenejšou krčmou z tých, čo v Bratislave zostali, je Funus. Tam ešte dýcha atmosféra starých čias, tam čapujú dobré pivko, tam sa dobre debatuje pod košatými korunami (pa)gaštanov alebo v útulnom vnútri pri kozube. A čo oceňujem, vnútri sa nefajčí.

Len tá cesta k Funusu keby bola ľahšia. S kamarátmi k nemu stúpame od ministerstva zahraničia strmou Hlbokou cestou. Fučíme do kopca a tešíme sa na to, ako si konečne sadneme a donesú nám vychladenú Chotěboř. Ešteže tá strmina nie je pridlhá, za 10-15 minút sme tam.

Čím je Funus taký výnimočný, že ľudia merajú k nemu takú strastiplnú cestu? Útulná krčmička sídli v starom domčeku, ktorý má možno 200 – 300 rokov. Posledný potomok prešpuráckych čias.  Traduje sa, že tam chodili piť aj štúrovci. To sa dá veriť, veď kam tí nechodili, že? A to miesto! Z jednej strany Horský park, z druhej Kostol Panny Márie Snežnej, kúsok odtiaľ Slavín.  

Do Funusu chodí mnoho známych tvárí bratislavského života. Môžete tam natrafiť na umelcov, lekárov, novinárov aj politikov… Jedným zo štamgastov je aj herec Andy Hryc. „Ja sem chodím 50 rokov. Za ten čas sa to tu zmenilo len veľmi málo. Hlavne sa nezmenilo genius loci, je to síce možno 4. cenová skupina, ale tá klientela, ktorá sem chodí je excelentná. Stretá sa tu veľmi dobrá spoločnosť,“ povedal mi nedávno pri kofole v záhradnej reštaurácii.. A hneď dal aj jednu príhodu viažúcu sa k Funusu.

„Asi 25. augusta 1968 jeden náš kamarát obtelefonoval kamošov : ´Zajtra emigrujem, mám ešte 800 korún. Vidíme sa vo Funuse!´ To bol vtedy mesačný plat a za hranicami by mu koruny boli na nič, tam to malo hodnotu hajzlového papiera. Prišli sme sem a tu sme tých 800 korún minuli. Vypili sme úplne všetko, zostala len fľaša takého, že Raketa likér sa to volalo. Bola to taká sladká gebuzina, ktorá mala nejakých 25 % alkoholu. A to sme nakoniec pili. Strašne sme sa opili. A potom sme sa pobrali domov… Ja som išiel cez Slavín a tam ma chytili ruskí vojaci so samopalmi. Bol som úplne  na šrot. Ale keď videli, v akom som stave, pustili ma so slovami: To je náš človek!“

Je to tak, návraty z Funusu môžu byť komplikovanejšie ako cesta tam. Ide sa totiž z kopca.