Farba Modrého kostolíka nebola modrá! Ako teda vyzeral?

Kostol ako z rozprávky! Nech ostatné bratislavské kostoly prepáčia, ale Modrý kostolík je najkrajší. Vyzerá ako perníková chalúpka obliata modrou cukrovou polevou. Jeho fasádu zdobia samé kudrlinky, ornamenty a zrkadielka… Už len odlúpnuť a ochutnať! Farba Modrého kostolíka poteší pohľad a vnesie pokoj do duše. Bolo by však chybou obdivovať ho iba pre jeho hravú secesnú architektúru. O  histórii kostola mi porozprával tamojší farár Marián Kráľ, ktorý ma previedol aj zákutiami, kam sa bežný smrteľník nedostane. A vďaka projektu Bratislava, My Love tam môžete teraz nazrieť aj vy.

ŠOK NA ZAČIATOK

Modrý kostol vysvätili v roku 1913 a postavili ho podľa projektu budapeštianskeho architekta Edmunda Lechnera. Ten projektoval aj neďaleké gymnázium na Grösslingovej ulici. Už na prvý pohľad je zrejmé, že legendárna GAMČA a Modrý kostolík majú rovnaký autorský rukopis. Len zatiaľ čo vychytený gympel má oranžovo-sivú fasádu, kostol je modrý.

„Ale vždy to tak nebolo,“ dozvedám sa od Mariána Kráľa hneď na začiatku fakt, o ktorom som nemal ani potuchy. „Kostol mal rovnakú fasádu ako škola, modrú mal iba strechu!“ Až v 70. rokoch ho pri rekonštrukcii premaľovali celý namodro. „Pamiatkari by mu však radi vrátili jeho pôvodnú farbu. Ale čo by na to povedali ľudia?“ zamýšľa sa farár, s ktorým sedíme v bledomodrej kostolnej lavici pod zlatými hviezdami. Sme tu sami, kostol je zatvorený, a tak je čas podebatovať a v pokoji si vychutnať čaro tohto miesta.

DVE ALŽBETY

„Hoci má tento kostolík iba niečo vyše sto rokov, fascinuje ma, ako sa v ňom odzrkadľujú dejiny, príbehy a životy ľudí…“ povie farár a zahľadí sa k oltáru. „Tam, kde de je dnes obraz sv. Alžbety Uhorskej, ktorej je kostol zasvätený, stála pôvodne mramorová socha inej Alžbety – cisárovnej Sissi, manželky panovníka Františka Jozefa. Dlho tam nevydržala. Po vzniku Československa v roku 1918 musela ísť Sissi preč.“

SPOJENÝ S GAMČOU

Ďaľšou zaujímavosťou je, že kostol a neďaleké gymnázium GAMČA majú spoločného viac ako len fasádu.  Kostol postavili čisto ako školský kostol pre štátno-katolícke gymnázium, na ktoré v tom čase chodilo okolo 600 študentov. Pôvodne mal byť priamo súčasťou školy, tam, kde je dnes telocvičňa, ale nakoniec sa rozhodli pre samostatnú stavbu. „O jeho vznik sa zaslúžila grófka Gabriela Szapáryová, ktorá bola veľkou mecenáškou sakrálnych stavieb, financovala napríklad stavbu kalvárie na Hlbokej ceste či kostola Blumemtál.“ V čase, keď kostol stavali, v okolí toho veľa nebolo. Bol to okraj Prešporka. „Grófka bola však natoľko rozhľadená, že dala vybudovať vchod nielen zo strany od školy, ale ešte jeden, z dnešnej Bezručovej, ktorý je teraz hlavný. Vedela že raz tu budú miesto polí ulice…“  hovorí farár a doplní zaujímavosť: „Kde je dnes fara, tam boli byty školníka a riaditeľa školy.“

MODRÁ JE DOBRÁ

Kostol začal slúžiť škole a veriacim rok pred vypuknutím prvej svetovej vojny. To neboli práve priaznivé časy. Cisárska armáda zrekvirovala zvony, aby z nich odliali kanóny, a po vojne kostol fungoval iba pár rokov. So vznikom republiky odstránili nielen cisárovnú Sissi, ale všetko maďarské. Potom bol Modrý kostolík až do 30. rokov zatvorený, chátral a plesnivel… Ďalšie zlé časy prišli po druhej svetovej vojne, kostol bol znova dlhý čas mimo prevádzky. Rekonštrukcie sa dočkal až v 70. rokoch, kedy ho aj namaľovali namodro.

CHODILI AJ KOMUNISTI

Kostol stál v tom čase hneď oproti pôrodnici na Bezručovej (teraz prerobená na luxusnú bytovku). „Keby som vám otvoril matriku, čudovali by ste sa, kto všetko tu bol pokrstený. Robilo sa to tajne, po nociach… Aj tí najväčší komunisti skrátka chceli mať deti pokrstené,“ povie s úsmevom farár. Mať svadbu v Modrom kostole, alebo nechať tam pokrstiť svoje dieťa, patrilo desaťročia k dobrým móresom bratislavských rodín.

VEŽA KOSTOLÍKA

„Nechajme teraz históriu históriou. Poďme do veže,“ pozýva ma Marián Kráľ a o chvíľu už stúpame po strmom točitom schodišti. Zvnútra je kostolná veža dosť úzka. Asi v polovici farár otvára dvere a sme na streche.  „Všimnite si, v akom krásnom stave je tá vyše storočná keramická krytina,“ upozorňuje ma môj sprievodca. Dotýkam sa glazúrovanej škridle. Je teplá a v slnečných lúčoch opalizuje všetkými odtieňmi modrej – od zelenkavej, cez blankytne modrú až po nádych fialovej. Farba Modrého kostolíka by nebola tým, čím je, bez nádhernej strechy.

Vraciame sa do veže a pokračujeme vo výstupe. A sme pri vežových hodinách. V strede je elektrický strojček, ktorý posúva ručičky na všetkých štyroch ciferníkoch. Musím dávať pozor, aby som nepohol s jednou tyčiek a hodiny nerozšteloval. Opatrne sa predieram k okienku, farár mi otvára malé dvierka a moja hlava sa ocitá medzi druhou a štvrtou hodinou!

PRI ZVONOCH

A ideme ešte vyššie, vlastne najvyššie – k zvonom. Tam už lezieme po kovovom rebríku. Marián Kráľ otvára ťažký kovový poklop a stojíme pod zvonmi. Fúka tu dosť silný vietor, po nebi sa ženú oblaky a ja si vychutnávam nezvyčajný pohľad na Bratislavu.

Vidím Gymnázium na Grösslingovej, s ktorým je Modrý kostol spojený neviditeľnou pupočnou šnúrou. Pozerám sa do okien nových luxusných apartmánov v bývalej nemocnici na Bezručke, kde som sa v roku 1975 narodil. A cítim, že sem akosi patrím. Že Modrý kostolík je jednou zo súčastí mozaiky aj môjho života. Po dnešnej návšteve už Modrý kostolík pre mňa nie je iba cukrová fasáda…