Bol som v byte Janka Jesenského. A?

Pokiaľ ide o slovenskú literatúru, som ignorant. Z pohľadu slovenskej literárnej vedy možno až primitív. Bez mučenia priznávam, že z povinného čítania na gympli som zvládol len 30 strán Timraviných Hrdinov. Ďalej som nemohol… Skrátka, všetky tie dedinské pletky, sedliaci, zemani, vicišpáni a tragický svetabôľ zrobeného ľudu, ktorým slovenská klasika prekypuje, mi lezú na nervy.

Ale je jedno svetlo v temnote. A tým svetlom je Janko Jesenský (*1874 – † 1945). Jeho poviedky ako Slnečný kúpeľ, Strašidlo, Maškarný ples či Strach mám veľmi rád a prečítal som si ich už viac razy a ešte som neskončil. Sú svieže, s dobrými zápletkami, plné zábavných figúrok a humoru. Pre mňa je, aspoň čo sa poviedok týka, Jesenský taký slovenský Hašek. Veď aj mali sčasti spoločný osud – obidvaja v I. svetovej vojne bojovali na ruskom fronte a pridali sa k československým légiám, dokonca sa aj osobne stretli a publikovali v tom istom legionárskom časopise. Čiže tak.

No, a teraz, čo to má Jesenský s Bratislavou?

Keď som v roku 2017 spúšťal na facebooku projekt Bratislava, My Love, tak som v bratislavských uličkách hľadal témy a miesta pre dobré foto zábery. Raz som sa vybral obzrieť si štátom chránené stromy v našom meste. A táto téma ma zaviala aj k nenápadnému domčeku na Somolického ulici pod Slavínom. Práve v jeho predzáhradke každú jar krásne kvitne stará košatá magnólia, ktorá sa pýši tabuľkou Chránený strom. Ako som si tú krásavicu fotil, všimol som si na bránke domu zošúpanú ceduľku s erbom Bratislavy a oznam, že tam je Múzeum Janka Jesenského. Tak o tomto múzeu som dovtedy nemal ani potuchy a, samozrejme, že som chcel nazrieť dnu. Lenže práve niekedy v tom čase Jesenského múzeum zrušili a potom bolo roky zatvorené.

Preto, keď som toto leto zachytil informáciu, že Jesenského byt sprístupnili na chvíľu verejnosti, neváhal som a… posledný otvorený deň som to stihol. Tak vojdime spolu do bytu v storočnej vile, ktorej  architektom bol Friedrich Weinwurm a kam sa Janko Jesenský s manželkou Annou nasťahovali v 30. rokoch minulého storočia. Vtedy sa, už ako známy literát, stal vládnym radcom na Krajinskom úrade, čo bolo niečo ako slovenské ministerstvo vnútra.

Hneď pri vstupe do Jesenského bytu na prvom poschodí ma zaujalo, že byt je v pôvodnom stave. Biele drevené zárubne, mosadzné kľučky a kovania, aké mala v byte na Vajnorskej aj moja babka a pamätám si, ako ich sem-tam preleštila sidolom… Aj hrubé, duplované okná, kam sa do škár na zimu schovávali lienky –  presne ako v byte mojej babky. Tá atmosféra domova a spomienok na detstvo, ma okamžite vcucla.

V Jesenského byte sa zachoval dobový nábytok, knižnica, aj zopár osobných predmetov. Ale, žiaľ, pri návšteve som sa cítil skôr ako na urbex výprave než v múzeu.  Nábytok je porozťahovaný po byte ako vyšlo, zo spisovateľovej pracovne som mal pocit, že je to len torzo jej niekdajšej podoby, a tak som sa len prechádzal „vybývaným“ bytom veľkého literáta.

Ani zďaleka sa to nedá porovnať napríklad s múzeom Ivana Kraska v Piešťanoch. Fakt, že Jesenského byt roky chátral a ležal ladom, sa nedá odtajiť.

Lektor, ktorý návštevníkov sprevádzal, priznal, že záujem verejnosti o Jesenského byt ďaleko prekonáva očakávania, a tak je na mieste otázka, čo s ním. Každému je jasné, že toto múzeum si na seba nezarobí, že to nebude masovka, ale myslím, že nejaká literárna kaviarnička, kam by decká zo školských výletov po exkurzii mohli zájsť na varenú čokoládu  a učiteľky na decko bieleho, to by sa v byte literáta dalo zariadiť. Pred vchodom je totiž aj veľmi príjemná terasa, ktorá v horúcom letnom dni lákala k odpočinku.

Verím, že hviezdy budú prajné a raz na stránku Bratislava, My Love budem môcť dať aj fotky zo zrekonštruovaného bytu Janka Jesenského a múzeum bude pekným živým priestorom a nie zatuchnutým starým bytom.