Splav Malého Dunaja spraví dobrodruha aj z kancelárskej krysy

Mám dušu vodáka, hoci som pravý vodák nikdy nebol. Ale vodu milujem. Potoky, rieky, jazerá aj moria. Užívam si ich ako rybár a plavec (kraula neviem a prsia s hlavou nad vodou), ale niekde na pozadí mi furt beží vodácky príbeh. Ako mám vlastný čln a plavím sa dolu prúdom dravej rieky v Kanade, prekonávam nebezpečenstvá, pereje, skrátka, som čistokrvný dobrodruh! Presne takto vnímam splav Malého Dunaja.

Našťastie, Bratislava ponúka zážitky aj pre nás, kaviarenských dobrodruhov. Takých, čo sa z času na čas zahrajú na hrdinu z vinnetouoviek (strašne sa to píše, že?), ale inak sú to nudní patróni.  Vyšumená šumienka, krígel s pivom, v ktorom sadla pena.

Dúfam, že už je teda jasné, že nie som fakticky vodák. Ale vzhľadom na to, že som absolvoval už šesť splavov na Malom Dunaji, dovolím si, pri všetkej skromnosti, o tom napísať článok na stránku Bratislava, My Love.

SMUTNÝ PRÍBEH

Takže, najprv pár slov k Malému Dunaju. Jeho názov vlastne vyjadruje všetko. Je to malý Dunaj. Jeho tok sa začína kúsok nad Slovnaftom v prístave, kde sa oddeľuje od európskeho veľtoku a preteká cez mestské časti Vrakuňa a Podunajské Biskupice, aby sa potom vinul cez malebné dedinky. Po opustení hraníc Bratislavského kraja pokračuje ďalej cez Trnavský kraj a Nitriansky kraj a svoju púť končí po 128 kilometrov pri Kolárove vo Váhu. Malý Dunaj a veľký Dunaj ohraničujú Žitný ostrov – obrovskú podzemnú zásobáreň pitnej vody, ktorú nám raz budú závidieť všetci naokolo.

Malý Dunaj je krásna, malebná rieka, jej brehy lemuje pravá lužná džungľa, ale je tu jedno ALE. Malý Dunaj smrdí. Niekde viac, niekde menej, ale smrádeček na hornom toku sa nedá ututlať. Z bratislavskej rafinérie sa doňho na drzovku celé desaťročia vypúšťali tie najväčšie svinstvá a chemikálie sú už tak zažraté v bahne, že ich odtiaľ voda nevyplaví možno ani za sto rokov. A tak sem-tam možno zacítiť na brehu riečky zvláštny, vraj fenolový zápach. Neviem, z chémie som nikdy nemal lepšiu známku ako trojku.

DARY VODY

Napriek tomuto mínus, za ktoré chudera rieka vôbec nemôže, mám Malý Dunaj v hlbokej úcte. Ako rybárovi mi dal už 115 centimetrovú šťuku a skoro rovnako veľkého sumca. Nie, nezjedol som ich, veď je jasné, prečo. Okrem toho mi, aj mojej rodine, Malý Dunaj poskytol kopu skvelých zážitkov na splavoch.

AKO NA SPLAV

Vybrať sa na splav Malého Dunaja je dnes hračka aj keď ste totálna suchozemská krysa. Stačí vygoogliť niektorú z požičovní lodí, objednať sa a už idete – či už v skupine, alebo sólo, jak je libo. Takýmto spôsobom sme za uplynulé roky zjazdili úsek od Tomášova až po táborisko Madarász. Niekedy sme splavovali spod mosta v Tomášove k mlynu do Jelky, inokedy z Hurbanovej Vsi po Madarász. Vždy to vyšlo tak na 30 kilometrov plavby, ktorú sme potom cítili vo svojich rukách.

Vždy sme si požičali veľké stabilné kanoe – je to skrátka klasika, pri ktorej treba zabrať pádlom (nikdy nie veslom!) a unesie dve až tri osoby. Raft, to je dobré akurát tak na ožieračku s partiou. K výbave vodáka, ktorú vyfasujete od prenajímateľa, patria tiež bezpečnostné vesty (nepodceňovať!), pádla a sud, do ktorého si dáte osobné veci. Tak teda vydajme sa plavbu! A ešte, aby som nezabudol, vodáci sa zdravia AHOJ! Žiadne brýdeň alebo bozkávam!

V DIVOČINE MALÉHO DUNAJA

Prvé dotyky pádla s kalnou vodou sú pre mňa posvätným zážitkom. Vtedy viem, že sa konečne začína môj vytúžený zážitok – splav Malého Dunaja. Raz, dva, tri a kanoe si to od brehu namieri do prúdu. Všade pokoj a kľud, jediné zvuky vydáva voda, ktorú rozrážame pádlami. Zelené brehy ubiehajú po stranách ako prírodopisný film. Každú chvíľu vidíme vzlietajúci majestátnu volavku, ktorú vyplašili blížiace sa lode, kačacie rodiny aj s mladými a niekedy sa ako modrý drahokam mihne medzi stromami letiaci rybárik. To je pohoda. To je krása!

Prvé kilometre plavby ubiehajú pokojne, ruky a ramená si zvykajú na námahu, akú v kancli nemali šancu okúsiť. Malý Dunaj je pomalá rieka, dočítal som sa, že rýchlosť toku je 3 – 5 km/h. Ale netreba ju podceňovať. Jej silu si uvedomím vždy, keď sa prúdu do cesty postaví nejaký konár z previsnutej vŕby, či pahýľ mŕtveho stromu. Vtedy sa rozčerí hladina a odhalí sa mohutná sila vody.

BOJ O ŽIVOT

Vlani som to zakúsil na vlastnej koži. V kanoe sme boli traja – ja a dcéra s kamoškou. Zrazu sa pred nami, niekde pri dedinke Vlky, objavil uprostred rieky ostrov. Zobrať to zľava či sprava? Vodáci pred nami išli vľavo, tak aj my. Ako sa zužuje koridor, rieka naberá nečakane na rýchlosti a valí sa vpred. A my s ňou. Obratne sa vyhýbame stromom a konárom. V poslednej chvíli si všimnem, že pred nami leží z jedného brehu na druhý veľký topoľ. Našťastie, niekto ho už prepílil a dá sa prejsť. Dá? Zrada! Pod vodou, asi tak 30 centi, je potopený ďalší kmeň. Tým, že sme ťažkí, naše kanoe zostáva trčať na prekážke. Mocný prúd nás však otáča a tlačí nás do spadnutých stromov, nech robíme čo robíme, naše pádla nepomáhajú. Bojujeme asi minútu-dve, už vidím najhoršie scenáre, keď, našťastie, pripláva ďalší čln. Drcnú do nás a dostanú nás z pasce! Sme zachránení. Počul som, ako dunajský vodník sklamane sklapol viečko na hrnčeku a išiel sa vyžalovať sumcom, aký má blbý deň.

Podobných, kritickejších miest je na toku viacero, preto radím – buďte vždy v strehu. Malý Dunaj je síce malý, ale je to rieka, ktorá sa čo-to naučila od svojho veľkého brata. Plavba ďalej pokračuje bez väčšieho vzrúša. Raz je tok trocha rýchlejší, potom pomalší. Záleží to od toho, ako sa vinie – zákruty ho dokážu spomaliť takmer na stojáka.

HOROR

Vychutnávame si krásu okolitej prírody a sledujem fialové vážky lietajúce nad mliečne kalnou vodou, ktorú zafarbil rozvodnený veľký Dunaj. Teraz je to v pohode, ale pred troma rokmi to bol horor! Na splav sme vtedy išli iba pár dní po prívalových dažďoch, ktoré spôsobili, že do rieky pretiekla vrakuňská čistiareň odpadových vôd. Nemusím zachádzať do podrobností čo to je, že? Voda smrdela a plávali v nej hore bruchom otrávené ryby, kapitálne zubáče hnili v trsoch vodných rastlín. Žiaľ, aj takéto zážitky môže niekedy poskytnúť malodunajská divočina.

Po dvoch hodinách plavby z Tomášova zbadám napravo flek, kde sa dá pristáť. A lúčku. Oddych potrebujeme, aj keksík aj sa napiť. Au! To čo vidím, zabolí. Krásne miesto na stanovanie, ale ten bordel! Sakle plné plechoviek od piva a žrádla hodené pod stromom. Však niekto to zoberie, nie? Toto nikdy nepochopím.

KONEČNE BUFET

Nasadáme znova do našich laminátových lodí. Ďalšie dve hodiny dolu prúdom sa vlečú a ja nedočkavo vyzerám táborisko U Matysa. Teda, už dva roky sa to tak nevolá, ale tak si to pamätám. Konečne sa za zákrutou objaví mólo a na kopci domček bufetu. Utopence, kofolka, čipsy, všetko! Náš splav Malého Dunaja je asi v polovici, aj nám už poriadne vytrávilo. Je to tu malebné miesto, ponúkajú aj ubytko v stanoch či chatkách pre tých vodákov, ktorí sa vyberú na viacdňový splav. Po jedle sa ešte trocha s loptou pobláznime  s našimi psami (áno, dvaja útulkáči sú s nami), pričom sa Džina skoro utopí, a tak radšej vyrazíme ďalej do Jelky. To je mekka vodákov na Malom Dunaji. Vodný mlyn, ktorý slúži ako múzeum a niekoľko reštík a bufetov plus pekné udržiavané táborisko. Ale kým tam doplávame, naše svaly spália ďalšie stovky kalórií a pražiace slnko vytiahne pigment ešte o jeden-dva stupne do hnedej.

KONEČNÁ

K Jelke nemám moc čo povedať, akurát, že kým sme tam tento rok dorazili, tak sme si skoro odrezali hlavy na šnúre, ktorú mali rybári natiahnutú z jedného brehu na druhý. Lebo jasné, že ryby sú vždy na druhom brehu, nie tam, kde sú rybári. A že je voda plná vodákov? Nech si dávajú pozor!

Po 30 kilometroch plavby sme krásne opálení, unavení a v Jelke ťažko zarobené petrodoláre roztopašne vymieňame s miestnymi domorodcami za kofolu, pivo, pizzu, bársčo, kým vládzeme!

ZÁŽITOK SO ŠĽAPKOU

Hoci väčšina vodákov končí splav Malého Dunaja v Jelke, párkrát sme splavovali ďalej až na Madarász. To je ďalšie vychytené vodácke táborisko, asi dve hodiny plavby od mlyna. Je to menšie ako v Jelke, ale chutilo nám aj tam. Raz tam dcére pri vystupovaní z vody zostala niekde v kameňoch na dne trčať šľapka. Celá partia sme ju začali hľadať. Nič. Kde v tých kameňoch mohla zostať?! Zrazu niečo dcéra pod vodou nahmatá. “Mám ju!” A vytiahne ju von. Ou ou, ale to nie je naša šľapka. Zrazu počujeme odvedľa: “Jéééj, vy ste našli moju šľapku, ktorú som tam nechal pred rokom! To je gól!“ Chalan v námorníckom tričku sa vytešuje z nálezu, hoci dnes je mu tá šľapka už naprd. A tú našu tam možno o rok našiel zase iný neborák. Ktohovie, na Madarásze  som nebol dva roky. Ale legenda o vodníkovi, ktorý kradne šľapky, žije.

A s ňou, a s kopcom ďalších zážitkov, žije aj môj príbeh dobrodruha zoceleného Malým Dunajom. Verím, že o rok vyrazíme na vodu znova.