Príbeh kláštora v Marianke: Púť cez kopce za zázračnou soškou a liečivým prameňom

Dnes sa pozrieme kúsok za hranice Bratislavy. Ale naozaj iba kúsok, lebo Marianka leží hneď za Záhorskou Bystricou a tá je súčasťou hlavného mesta. Spoznajte príbeh kláštora v Marianke. Sľubujem, toto bude veľmi zaujímavé čítanie.

Dovolím si tvrdiť, že do Marianky už zavítal snáď každý, aspoň trocha ostrieľaný bratislavský výletník. Za tri hodiny sa sem dá dôjsť peši zo Železnej Studničky, Kačína, Peknej cesty aj Rače. Po modrej, po červenej aj po žltej. Je to stredne náročná trasa (na bratislavské pomery).

PEKNÉ MIESTO

Ako už samotný názov obce napovedá, Marianka je pútnické miesto, kam ľudia už po stáročia chodia vzdávať úctu a vďaku Matke Božej. Pomodliť sa, rozjímať, načerpať silu alebo sa napiť „zázračnej“ vody z miestneho prameňa. Dnes toto miesto vyhľadávajú ľudia nielen z náboženských pohnútok. Je tu skrátka pekne, romanticky, v krčme čapujú dobré pivo a križujú sa tu viaceré frekventované cyklotrasy. Ja sem zvyknem ísť minimálne raz do roka, najčastejšie okolo Vianoc. Pozrieť betlehem, stromček a tak… Nasať atmosféru a históriu.

Prvá písomná zmienka o Mariatale – Mariánskom údolí, teda o Marianke, je z roku 1377. Príbeh pútnického miesta sa však začal písať ešte skôr a pri jeho zrode stál, ako to už v takýchto prípadoch býva, prameň. A nie hocijaký!

LEGENDY

V prípade Marianky sú legendy naozaj farbisté… „Prvá legenda je o mníchovi, ktorý si z hruškového dreva vyrezal sošku Panny Márie. Mních sošku niekde schoval  a zmizol… Malo sa tak stať niekedy v 11. storočí,“ povedal mi miestny kaplán Marek Vadrna, pre ktorého je Marianka domovom už vyše 25 rokov. Napísal o nej krásnu knihu s názvom V zemi zvanej Tál. „Druhá legenda hovorí o slepom žobrákovi, ktorému sa zjavila Panna Mária a prikázala mu, aby si vodou z prameňa umyl oči. Spravil tak a začal vidieť. Iná legenda je o zbojníkovi, ktorému sa narodili ťažko postihnuté deti a jeho ženu to veľmi trápilo. Zjavila sa Panna Mária a prikázala im, aby deti umyli v zázračnom prameni a deti vyzdraveli. Pritom ako ich umývali, našli v prameni pohodenú sošku. Áno, tú, ktorú vystružlikal kedysi mních.“ A podľa ďalšieho príbehu videl jeden mních vystupovať spod zeme žiaru a keď tam začal kopať, našiel sošku a na tom mieste vytryskla voda.

VODA Z MARIANKY

V 18. storočí postavili okolo prameňa kaplnku a ľudia si k nej dodnes húfne chodia naberať vodu z kohútika. Vraj má liečivé účinky! A je zázračná! A keby aj nie, je chutná! „Chodia sem najmä ľudia, ktorých motívy sú čisto náboženské a veria v zázračnú moc mariánskej vody. Viem o prípadoch, kedy pomohla…“ tvrdí Vadrna. K prameňu sa mnohí vyvezú autami, z kufra vytiahnu plno bandasiek, demižónov, dvojlitrových fliaš a čapujú ich doplna. To sú takí chorí? „Veľa ľudí si ju berie domov na varenie,“ vysvetlil mi kaplán s úsmevom.

Soška, ktorá stála pri zrode tunajších legiend, sa v Marianke dochovala dodnes. Umiestnená je v hlavnom v oltári Baziliky narodenia Panny Márie. Štyridsaťdva centimetrov vysoká Bohorodička je vyrezaná z hruškového dreva, sedí na tróne s malým Ježiškom na kolenách a na hlave má zlaté korunky. Cisár Ferdinand III. udelil soške titul Magna Mater Hungariae, čiže Veľká matka Uhorska. Rovnaký titul má aj soška zo slávneho rakúskeho pútnického miesta Mariazell.

Podľa archeologických nálezov stál prvý kostol v Mariánskom údolí už v 13. storočí. V roku 1377 sa tu cestou z púte v Mariazelli zastavil pobožný kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou a miesto daroval reholi pavlínov.

KLÁŠTOR V MARIANKE

V nasledujúcich storočiach Marianka prekvitala, až kým cisár Jozef II. koncom 18. storočia v rámci svojich reforiem nezakázal náboženské púte. Hoci zákaz trval len zopár rokov, pre Marianku to bola zdrvujúca rana. Pútnické miesto spustlo, kostol i kláštor boli viackrát vykradnuté… Až v prvej polovici 20. storočia Marianka zažívala opäť rozmach. Do správy ju dostala Kongregácia bratov tešiteľov a pomaly sa vracala k svojej niekdajšej sláve.  

Ťažké časy však nastali po druhej svetovej vojne, kedy sa náboženstvo stalo hlavným nepriateľom komunistov. Príbeh kláštora v Marianke potom nebol radostný – cirkvi ho zobrali a spravili z neho sklad kníh, budova aj s priľahlým kostolom chátrala… Ľudia sem však aj tak neprestali chodiť. V 80. rokoch sa do záchrany pamiatok pustili ochranári, po roku 1989 sa do Marianky vrátila rehoľa bratov tešiteľov a pomaličky sa začalo s opravou areálu. Kto si pamätá, ako kláštor vyzeral pred dvoma desaťročiami, ten vidí ten obrovský rozdiel. Naposledy zrekonštruovali prameň aj Lurdskú jaskynku so stovkami ďakovných tabúľ, ktoré svedčia o tom, že ľudia majú toto miesto stále vo veľkej úcte.

Škoda, že to neplatí o celej obci, ktorá sa stala obeťou útoku ľudskej chamtivosti. Napríklad tam, kde pri starom kameňolome s jazierkom bol kedysi kus romantickej prírody, stojí dnes celá papalášska ulica s prepychovými vilami za vysokými betónovými múrmi. A takých jaziev je tu viacero. Preto ja sa po dedine radšej ani veľmi nepotulujem, nechcem si kaziť dojem a spomienky na starú Marianku.