Prečo by nemali zbúrať Dom odborov!

V poslednom čase sa hovorí o tom, čo bude s „Eroháčkom“ na Trnavskom mýte. Pred dvoma rokmi ho Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v SR (teda odborári) predal developerom a tí nedávno predstavili svoje zámery. Nebudem zachádzať do detailov – po internete koluje obrázok moderných sklenených budov, ku ktorým je prifarená nejaká tá zeleň. Samozrejme, vizoška je večerná, lebo vtedy je to také sexi! V skratke, so zachovaním Domu odborov investor neráta.

Čiže to vyzerá tak, že Bratislava príde o ďalší kus svojej histórie. Sme asi nepoučiteľní. Roky sme nadávali, ako nám to tu boľševici zbúrali, a po roku 1989 si v tom búraní pokračujeme sami. Dobu ideológie nahradila doba kešu. Teraz pre zmenu búrajú budovy, ktoré vznikli za socializmu – hlavne nech rýchlo zmiznú z mapy mesta, fuj! A neskôr budeme fňukať, aká škoda, že nám z doby spred roka 1989 zostalo z architektúry či verejného umenia tak málo. Nehovorím, že všetky budovy, ktoré sa za socíku postavili, si zaslúžia nejakú ochranu a mali by sme ich uctievať ako cenné pamiatky. Ale dovolím si tvrdiť, že bývalý Dom ROH k takým patrí. Nemyslím ani tak tú výškovú budovu, kde mali odborári kancelárie, ani Dom techniky. Myslím tú časť, ktorá bola vyhradená pre kultúru. Dom Istropolis.

Komunisti si dali záležať, aby bol Dom ROH výkladnou skriňou režimu. Dokončený bol v roku 1981 a ide o objemnú stavbu, ktorej cveng dodáva obklad z kubánskeho mramoru! Vo vnútri sa architekti so zariadením dizajnovo vyhrali a verejné priestory zdobili umelecké diela významných slovenských výtvarníkov a sochárov.

Pýchou Domu odborov je Veľká sála s kapacitou 1 280 ľudí, určená bola hlavne pre stranícke zjazdy a podobne. Odborníci oceňujú dokonalú akustiku tohto priestoru. Asi všetky bratislavské školy sem chodili na výchovné koncerty, pamätáte? Tiež tu boli menšie sály, kino, dodnes tu funguje vychytené muzikálové a komediálne divadlo. Majú fakt dobrý repertoár!

Áno, v Eroháčku bolo v posledných rokoch mŕtvo, nebyť toho divadla… Vo vestibule sa predávali kabáty, svadobné šaty, okuliare a čo aj viem čo ešte.  Za to však budova nemôže, že jej kompetentní nedokázali (alebo nechceli?) nájsť zmysluplné využitie. Napriek úpadku si Istropolis nezaslúži, aby zmizol z mapy a neskôr aj pamäti Bratislavy tak ako PKO. Nezaslúžime si to ani my, Bratislavčania. Dom odborov je skrátka svedectvom doby, ktorá tu bola, v ktorej sme žili. Nemôžeme predsa všetko, čo je staré mazať a tváriť sa, že my nič, my predsa začíname nanovo. Potom sa čudujeme, že po takejto historickej lobotómii sú ľudia „jak vytretí“ a nedokážu vnímať svet a dejinné udalosti v kontexte.

Preto si myslím, že aj z toho ideologického umenia komunistickej totality sme si mali niečo nechať. Nedávno mi kamarát Miro povedal: „Aj toho Gottwalda mali na námestí nechať. Aj s tým krvavými paprčami a nápisom VRAH, ktorý tam niekto spravil v novembri 1989.“ Má recht. Ťažko sa dá pochopiť obludnosť boľševického kultu osobnosti, keď už o tej obludnosti nemáme žiaden dôkaz…