Pod Michalskou bránou babičky predávali oštiepky a korbáčiky

Otváral ústa veľké ako Michalská brána, zvyklo sa kedysi hovorievať, keď niekto zíval.  Posledná dochovaná mestská brána spolu s 51 metrov vysokou vežou patrí k najkrajším dominantám Bratislavy. Práve tu sa začínalo povestné korzo, na ktoré sa chodila prechádzať ešte generácia mojich rodičov. Vraj, keď chcel niekto niekoho stretnúť, ale dlho ho nevidel, išiel na korzo a vedel, že skôr či neskôr naňho natrafí. Samozrejme, to bola doba bez mobilov. Doba, kedy pod Michalskou bránou babičky predávali oštiepky a korbáčiky

Dnes to už neplatí, korzo je promenádou najmä pre turistov. A kedysi bežné obchody – mäsiarstvo, včelárske potreby, foto-kino a iné – vystriedali podniky s „echt slovakische kűche“, kde si cudzinci môžu dať maďarský „goulasch“ . Ale, aby som nekrivdil, nielen cudzinci, aj ja si tam niekedy dávam fakt dobrý hamburger, ktorý predávajú cez okienko. Ale nie o jedle som chcel…

LEGO POD MICHALSKOU

Pre mňa, ktorý som bol v druhej polovici 80. rokov školákom, mala Michalská ulica hlavne jedno čaro. Tuším to bolo v roku 1987, keď tam otvorili prvý obchod LEGO! To bola bomba! Mať slávnu skladačku bol sen každého decka. Dali sa kúpiť buď v Tuzexe, alebo prepašovať cez hranice z Rakúska. Ale toto bola oficiálna predajňa! Jedna z lastovičiek, že so socializmom v Československu sa začína niečo diať. Pred predajňou sa čakalo v dlhých radoch a, samozrejme, na každého nevyšlo. Záujemcov bolo oveľa viac ako dodaných stavebníc. Dodnes nezabudnem na ten pocit, keď som si v rade vystál aj ja nejaké 2-3 hodiny a kúpil si „rytierske“ LEGO. Za malú škatuľku s dvoma postavičkami rytierov, jedným katapultom a ešte nejakými prkotinami som zaplatil 150 korún, čo bolo asi toľko, akoby dnes stálo 80 eur. Skrátka, západniarsky tovar bol v tých časoch buď nedostupný, alebo extrémne drahý.

ČAROVNÉ BABIČKY POD MICHALSKOU

Ku koloritu Michalskej brány patrili babičky v krojoch, ktoré tam  predávali origoš domáce oštiepky, parenice, korbáčiky či paličkované dečky a čipky. Starší kamarát, ktorý Bratislavu navštívil po 20 ročnom exile v zahraničí mi hovoril, že keď tu v 60. rokoch študoval, už vtedy babičky po Michalskou predávali tento vzácny tovar. Niekoľkokrát týždenne chodili do mesta vlakom a v plachte na pleciach mali zabalené tie gastronomické poklady! Lebo kúpiť voňavé domáce syry, to sa fakt v tých časoch v obchode nedalo. A salaše boli pre Bratislavčanov ďaleko.

Tetušky pri Michalskej bráne postávali ešte pred takými 20 rokmi, z tých čias je aj táto moja fotka. Pareníc a korbáčikov zabalených v igelite sú však dnes plné obchody, dečky sa do ikeáckych domácností nehodia, a tak čarovné babičky vymreli. Vždy keď idem popod bránu, márne ich hľadám pohľadom…