Februárka bola výkladnou skriňou bratislavského priemyslu

Moje detstvo bolo presýtené rôznymi vôňami a zápachmi, ktoré do okien nášho bytu na Sibírskej ulici privieval vetrík. Raz zavoňalo Figaro, inokedy zasmradila Dimitrovka či Palma… V zimných mesiacoch bolo k tomu navyše cítiť dusivý plyn z výfukov ávií, ktoré skoro ráno privážali tovar do mliekarne pod našimi oknami a štipľavý dym z uhlia, ktorým ešte do polovice 90. rokov kúrilo v Bratislave veľa domov. Tie časy sú už preč. Dnes, našťastie, dýchame oveľa čistejší vzduch ako pred 20 – 30 rokmi. Spolu s nezdravým smradom však zmizla z mesta aj priemyselná výroba, ktorá kedysi poskytovala živobytie desaťtisícom ľudí. Vyberte sa teraz spolu s Bratislava, My Love na poznávaciu cestu po Račianskej ulici a jej blízkom okolí, kde prakticky ešte donedávna sídlilo množstvo fabrík, ktoré boli v niektorých oblastiach kostrou slovenského priemyslu.

FEBRUÁRKA

Dnešná Račianska ulica sa za komunistov volala Ulica februárového víťazstva, skrátene Februárka. Robotníkom, roľníkom i pracujúcej inteligencii mala pripomínať udalosti z februára 1948, kedy sa komunisti v Československu dostali k moci. Oni to volali Víťazný február, ale bol to boľševický puč, ktorý krajinu uvrhol na štyri desaťročia do područia totality riadenej z Moskvy. Jedno však nemožno komunistom uprieť – po vojne sa s vyhrnutými rukávmi pustili do budovania priemyslu (neraz bol základom zhabaný majetok iných), a dali tak prácu státisícom ľudí. A práve na bratislavskej Februárke, od ktorej som býval asi 5 minút peši, sa dal ten továrenský cvrkot vidieť a aj cítiť na každom kroku. Začnime našu historickú exkurziu od Račianskeho mýta a zastavme sa na miestach, kde sa kedysi tvorila priemyselná história Bratislavy a Slovenska.

1. Tlačiareň Svornosť

Zaujímavá industriálna budova neslúži svojmu účelu už dobrých 15 rokov. Kedysi si sa tu tlačila najmä odborná literatúra a hukot rotačiek bolo počuť až von na ulicu. Budovy Svornosti sa menia pomaly ale isto na byty.

2. Bratislavské elektrotechnické závody

Okolo BEZ-ky som chodil veľmi často k babke na Vajnorskú. Z vetrákov továrenských hál sa valil štipľavý zápach farieb a vnútri hučali stroje. Raz sme tam išli zo zéešky na exkurziu a pamätám si obrovskú halu a v nej naskladané v radoch ponky so sústruhmi, na ktorých učni obrábali nejaké súčiastky. Po zemi sa povaľovali oceľové piliny a stružliny…

Fabriku pôvodne postavil nemecký Siemens, ale po februári 1948 bol podnik znárodnený a stala sa z neho BEZ-ka. Vyrábali sa tu najmä elektrické transformátory. Po roku 1989 sa podnik premenoval na Danubius Elektro a po čase, ako mnoho iných fabrík, skončil… Na prelome tisícročí BEZ-ku zbúrali a dnes tam už stoja nové bytovky.

3. Stanica Filiálka

Hneď za BEZ-kou bola železničná stanica Filiálka, ktorá slúžila ako prekladisko nákladných železničných vagónov. Romantická Filiálka pustne už dve desaťročia a čaká, či z nej teda bude nová Hlavná stanica, ako sa sem-tam politici zastrájajú, alebo nie.

4. Prvá benzínka na Slovensku

Na rohu Račianskej a Jarošovej/Pionierskej sú už roky-rokúce Zberné suroviny. Boli tam už v 80. rokoch, keď sme tam spolu s kamošmi z ulice na starom kočíku vozili papier, aby sme si zarobili zopár drobných. Pritom nenápadná búdka má oveľa zaujímavejší príbeh. Je to pozostatok prvej benzínovej pumpy na území Slovenska! Motoristi si tam mohli natankovať pohonné hmoty už pred skoro sto rokmi…

5. Výskumný ústav zváračský

Hneď oproti stojí ďalší mohykán bratislavského priemyslu. Bývalá budova Výskumného ústavu zváračského, ktorá pred dvoma rokmi prešla veľkorysou rekonštrukciou a dnes tam sídli Ministerstvo spravodlivosti SR. Už samotná mohutnosť Zváračáku dáva tušiť, že v odbore zvárania patrilo Československo k svetovej špičke. Za vznik ústavu sa v roku 1949 zaslúžil slovenský odborník Jozef Čabelka (*1910 –  †1987), ktorý do podniku investoval aj vlastné peniaze. Profesor Čabelka, po ktorom je pomenovaná križovatka Račianskej a Pionierskej, bol v oblasti zvárania naozaj veľký macher. Vynašiel napríklad prevratný spôsob zvárania lodí pod vodou a bol dokonca nominovaný na nobelovku za fyziku.

Ústavu šéfoval do roku 1961. Osudným sa mu stala návšteva súdruhov z Moskvy na čele s prvým tajomníkom sovietskych komunistov Nikitom Chruščovom (poznámka pre neskôr narodených – to bola najvyššia mocenská funkcia v ZSSR). Keď zistili, že bratislavský VÚZ je vyspelejší ako podobné ústavy v Sovietskom zväze, bol Čabelka na pokyn z Prahy prepustený. A že bol taký veľký odborník,  nesmel byť prijatý v žiadnom strojárskom podniku v Československu. Aj toto bola vláda komunistov – len, aby sa nezabudlo, keby vám niekto vešal bulíky na nos.

6. Mlyny a pekárne

Na mieste dnešnej Billy stál ešte pred 15 rokmi komplex budov niekdajších Mlynov a pekární, ktoré sa po roku 1989 premenovali na Pekáreň Jedľa. Pod touto značkou tam napríklad piekli, ale že naozaj extra chutné soletky. No, ale nová doba pekárňam na lukratívnom mieste v širšom centre Bratislavy nepriala. Na prelome tisícročí Jedľa viackrát „záhadne“ vyhorela a potom šla dolu. Škoda.

7. Figaro

Toto bola najvoňavejšia továreň v Bratislave. A stále je! Je to jediná fabrika, ktorá na Račianskej prežila dodnes. Ešte v 90. rokov ju mnohí volali Štolverk. Lebo áno, dnešné Figaro sídli na mieste, kde koncom 19. storočia začala cukrovinky vyrábať  Císarskokráľovská rakúsko-uhorská dvorná továreň na čokoládu bratov Stollwerckových. Mnohé stavebné prvky nám dodnes pripomínajú industriálnu estetiku tých čias. Pre tých neznalých a odchovaných už len na globálnych sladkostiach – štolverky boli polomäkké karamelové hranaté cukríky, neskôr aj ovocné. Pod iným menom sa takýto typ cukakov vyrába dodnes.

8. Palma

Teraz sa priznám k jednej veci. Áno viem, pred Palmou by som mal ešte spomenúť továreň na parkety, ktorá stála na mieste dnešného Lidla a ešte donedávna nám to pripomínal vysoký továrenský komín. Žiaľ, továreň si nepamätám a komín som neodfotil. Takže poďme k bývalej Palme.

Predstavte si, že olej na ktorom vyprážate doma rezne, je z Bratislavy. Nie niekde z Maďarska či nejakej nepomenovanej tramtárie, ale je to kvalitný voňavý slnečnicový olej z bratislavskej Palmy. Áno, aj toto bolo ešte donedávna možné! Do Palmy kamióny vozili slnečnicu, repku a ďalšie olejnaté semená a tam sa z nich rafinovali oleje a vyrábali rastlinné tuky. Nevoňalo to síce bohvieako, ale dnes mi je trocha ľúto, že aj toto je už navždy preč. Čo sa dalo, to v zaniknutej Plame zbúrali a dnes sa o týchto pozemkoch hovorí tak moderne, že „brownfield“. Rozumej, postavia tam bytovky.

9. Chemické závody Juraja Dimitrova

Bratislavská Dimitrovka bola pokračovateľom továrne Dynamit Nobel. Medzi Bratislavou a obcou Račistorf ju začali stavať už v r. 1873. Ľudia ju dodnes poznajú ako Dynamitku, Dimitrovku či dnešný Istrochem. Za tých skoro 150 rokov sa v závode vyrábali výbušniny, hnojivá a ktovie aké ďalšie hrôzostrašné chemikálie, ktoré, žiaľ, dodnes zamorujú pôdu a spodnú vodu v tejto časti mesta. Nie, za Dimitrovkou mi nie je smutno, ani do známej diskotéky Dimitrovec som nechodil. Ale priznávam, že táto časť mesta má pre mňa dodnes svoje priemyselné čaro.

10. AB kozmetika

Posledná zastávka na ceste po priemyselnej histórii Februárky. Kozmetika značky AB patrila v Československu k tomu najlepšiemu, čo si naše ženy, mamy, babky mohli dovoliť. Najžiadanejší bol extra mastný mandľový krém, ale vyrábali sa tu tiež šampóny či zubné pasty. Napriek tomu, že AB kozmetika sa predávala aj po roku 1989 a dokázala konkurovať všelijakým zahraničným značkám z reklamy, neprežila. Osudnou sa závodu na výrobu kozmetiky a drogérie stala privatizácia. Z budovy, na ktorej sa ešte pred dvoma rokmi hrdo vypínal ornamentový nápis AB, sú dnes kancle a asi aj apartmány. Ani to sem nebudem dávať, tak sa mi to neľúbi.

Čiže zhrnutie na záver. Milí Bratislavčania aj prisťahovalci, keď budete zase niekedy trčať v zápche na Račianskej, alebo sa tlačiť v plnej eline z Vinohradov, nenadávajte. Februárka je dobrá ulica s bohatou históriou!