December 1989: Ako som sa dočkal Karla Kryla!

Pri spomínaní na Nežnú revolúciu sa predo mnou vynára jeden obraz. Stojím v dave ľudí na bratislavskom Námestí SNP. Je kosa, určite okolo 10 pod nulou, padá drobný sneh… Je začiatok decembra 1989, kedy už na námestie chodili všetci. Aj komunisti, ktorí uvažovali o tom, aké miesto si nájdu v nových pomeroch, ktoré sa rysovali na obzore, aj esenbáci, ktorí štrngali kľúčmi po prejavoch Kňažka a Budaja… Zrazu ohlásia, že na tribúnu sa chystá Karel Kryl!

No né! Na toto som čakal celé tie (dva) roky, čo som zakázaného Kryla počúval na zašumelých kazetách. Vidieť Kryla naživo, to bol pre mňa zlatý klinec celej revolúcie! Aha, takže tento malý pánko s fúzikmi, v bunde s kožušinovým golierom, je fakt on? Som zaskočený, ale dám mu šancu. A zrazu celé námestie spieva Anděla a Morituri te salutant… Nad hlavami tisícok ľudí sa vznáša para z  úst. Slzy v očiach, knedľa v hrdle. Kryl nezahral veľa, len tri-štyri pesničky, lebo „mrznou ruce a rozlaďuje se kytara“… Ale povie, že o ôsmej bude koncert na zimáku! Ani som nečakal na koniec mítingu, bežal som domov dať inštrukcie mame, ako to má nahrať na kazeťák z telky a potom hajde na zimný štadión. A tam to bola pecka! Bájny spevák, ktorý 20 rokov žil v exile v Nemecku, bol tu medzi nami a spieval staré známe hitovky, aj clivé mollové, aj rezké vtipné častušky…

Kryl sa v revolučnom kolotoči ocitol náhodou. Do ČSSR získal iba párdňové vízum, aby mohol ísť na pohreb svojej mamy, ktorú nevidel od roku 1969. Našťastie noví, „dobrí“ komunisti, ktorí sa dostali začiatkom decembra k moci a nádejali sa, že to nejako uhrajú, mu povolenie na pobyt predĺžili.

Potom som bol na koncertoch Karla Kryla ešte niekoľkokrát. Na Vajnorskej začiatkom roka 1990 som nabral odvahu, išiel cez prestávku za ním a vypýtal si podpis. Bol milý, usmievavý a v ústach mal kratučkú cigaretu osadenú v špičke. Poprosil som aj o adresu, lebo som chcel od neho text piesne, ktorú som si pred rokom nahral z Hlasu Ameriky a signál bol taký rušený, že slová sa strácali v šume. Napísal, žiadne GDPR! A tak som Krylovi do Mníchova poslal list. A po pár týždňoch mi prišla od neho pohľadnica. Na fotke je on, Jarek Nohavica a ostravský folkáč Pepa Streichl a vzadu text piesne Žalm 71 aj s akordami! A podtým: Zdravím, Karel.

Tú pohľadnicu dodnes uchovávam ako oko v hlave. Spolu s novinovými článkami o Krylovi, kazetami, aj knihami, ktoré potom začali vychádzať… Jeho texty, básne, názory ma formovali a dodnes sú pre mňa životnou inšpiráciou. Kryl vedel dobre odhadnúť aj to, čo nás po Novembri ´89 čaká a kritizoval čudnú formu demokracie, ktorú tu bývalí boľševici budovali. Tým si narobil nepriateľov. Vysmievali sa mu, že je negativista, zatrpknutý umelec, ktorému sa nedostalo také uznanie, aké očakával. Z jeho rozhovorov mi utkvela v pamäti veta, ktorú povedal pre Necenzurované noviny. Že slušní ľudia sa znova uchýlia do exilu, dobrovoľného, lebo s tým hlavným prúdom, nebudú chcieť nič mať.

Posledný koncert Karel Kryl odohral v Bratislave 17. novembra 1993. To už bolo Československo rozdelené, revolučné nadšenie opadlo, už sa kradlo vo veľkom a ľudia sa do budúcnosti pozerali viac s obavami ako nádejou. Koncert v aule Univerzity Komenského mal zvláštnu atmosféru. Sám pesničkár nevedel, či má byť vážny, alebo skôr žartovať. Väčšinou mladí ľudia v hľadisku aj zatlieskali, ale opatrne, neistí, či sa to v týchto časoch vôbec sluší… Kryl sľúbil, že do Bratislavy sa vráti v marci budúceho roka. Chystal som sa na jeho koncert, ale už neprišiel. Karel Kryl zomrel 3. marca 1994 v Mníchove na infarkt. A mne chýba.