Chvála Miletičky

Ak by som mal vybrať miesta, ktoré mám v Bratislave najradšej, tak trh na Miletičovej by bol v prvej trojke! Chodím tam niekoľkokrát do týždňa, minimálne tadiaľ prejdem cestou do práce. Niežeby som tam chodil na ovocie a zeleninu, vôbec nie. Chodím tam nasávať. Nie víno, ale atmosféru. Sem tam si dám cigánsku, čínu, kávu u Feriho, kúpim starú knihu v stánku na konci trhoviska, alebo kvetiny, keď má niekto sviatok…

Miletička je pre mňa akýmsi živým prajašterom, dinosaurom starých čias, kedy sa ľudia ešte nebáli byť spoločenskí, jesť na stojáka a dať si do frňáka dvojdecku hoci aj na pravé poludnie. A myslím, že za dychom starej doby tam chodí veľká časť návštevníkov. S necovkou v ruke sa trocha pomotkajú medzi stánkami, kúpia kyslú kapustu, čerstvý chlieb, dajú si langoš… Popritom stretnú známych, susedov, zhodnotia život a pekný deň je za nimi!

Trh na Miletičke si fotím asi osem rokov, lebo niekde vzadu mám takého tušáka, že tu nebude navždy. Minimálne v takej podobe, v akej fungoval po desaťročia, keď sa sem presťahovalo bývalé centrálne trhovisko z Trnavského mýta. Už iba za tých pár rokov vidím zmeny, ktorými trh prešiel – zbúrali staré búdy, pribudli nové, ubudlo Vietnamcov s módou „Hugo Miletič“, ale spolu s tým pribudli ázijské bistrá a prednedávnom sa na trhu udomácnil aj trdelník, falafel a zmrzka. Tiež viacerí z tých, ktorých som tam ešte donedávna stretával, už nechodia. Ktovie čo je s nimi… Možno odišli aj s ich starými časmi a raz za nimi odíde aj Miletička. A zostanú len fotky ako dôkaz.