Brigáda v r. 1992: Ženský rozkrok a Mozartovo čembalo v múzeu!
Čo potrebuje študák k šťastnému životu? Lásku a prachy. Málokedy má oboje naraz… Na lásku musí čakať, alebo ju hľadať, peniaze si musí zarobiť. V lete 1992 som si sám (!) vybavil fajnovú brigádu v Mestskom múzeu. Bol som tretiak na gympli a história ma bavila, tak som to skúsil. Prišiel som do Starej radnice, spýtal sa a na počudovanie ma zobrali!
Mojou úlohou bolo robiť dozor v radnici a v Múzeu umeleckých remesiel, aby sa turisti ničoho nechytali, nič nefotili a prípadne, aby niečo nešlohli. Medzi milými babkami, ktoré tiež robili v múzeu strážnu službu, som tam bol asi jediný narodený po roku 1945.
V radnici som mal najradšej mučiareň. Sedel som sám v chladnom suteréne a okolo mňa tie reťaze, koleso na lámanie, španielska čižma… Skrátka šmákoty. Všetko origoš! Ľudia vždy vedeli ako si robiť zle. Aby som to vyvážil, čítal som si v tom temnom podzemí Švejka.
V Múzeu umeleckých remesiel som zase na spodnej strane kartového stolíka objavil do detailov vyhotovenú vulgárnu ženskú kresbu. Bola taká precízna, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani doktor Jesénius. Kam sa hrabala stredoškolská biológia! Už v 18. alebo 19. storočí vedel ten figliar o tajomstvách ženského tela viac ako vtedy ja!
Ako som už spomenul, mojou úlohou v múzeu bolo dozerať na návštevníkov. Celý deň som mal presedieť ako ostatné tetušky na stoličke, lenže čítanie a lúštenie ma rýchlo prestalo baviť. Preto som bol vďačný, keď ma akýkoľvek návštevník vytrhol z letargie. Boli to časy, keď Bratislavu začínali objavovať zahraniční turisti – najviac bolo Talianov, Španielov, Angličanov a Američanov, ale boli aj Francúzi a Japonci. A ak prejavili záujem, ja som im mojou tretiackou gymnaziálnou angličtinou a francúzštinou rozprával, čo som sa naučil o jednotlivých exponátoch. Sem-tam mi do ruky strčili – napriek prvotným protestom – stovku, dve… No povedz nie! Hovorím, bola to dobrá brigáda.
Raz prišiel v radnici ku mne milý pár postarších Japoncov, ktorým sa páčila skazka o čembale, na ktorom v Bratislave ako 6-ročný hral geniálny Mozart. Napriek zákazu som im dovolil spraviť pár fotiek. Tešili sa tak ako sa len Aziati dokážu tešiť. Japonec si vypýtal moju adresu a ja som na všetko zabudol.
O to viac ma šokovalo, keď mi pred Vianocami došla z krajiny vychádzajúceho slnka obálka so samurajskými známkami a s fotkami z múzea. Bolo to milé a dodnes ju opatrujem ako oko v hlave. Veď bez nej by som možno aj zabudol, ako nemožne som sa vtedy obliekal. Ale, priznajme si, nebol som v tom sám. V 90. rokoch bola u nás hrozná móda – od tyrkysových sák až po falošné šušťáky Adidosa či Adiads.
Keď som bol pred troma rokmi v radnici s deťmi, už to tam bolo všetko pomenené, expozície síce pekné, ale na môj vkus sterilné a po Mozartovom čembale ani vidu ani slychu. Možno, že moderným bádaním sa nepodarilo preukázať, že tento rakúsky génius na tom nástroji naozaj hral. Ktovie. Ale bol to pekný príbeh.
