Vila na Jurajovom dvore: Rodinná idylka nacistických továrnikov
Bratislava má mnoho pokladov. Väčšina pamiatok je notoricky známa, nájdu sa však aj pamätihodnosti, o ktorých vedia len zasvätení fajnšmekri. Počas minulotýždňového Víkendu otvorených parkov a záhrad som jeden takýto utajený skvost nášho mesta navštívil. Vyberte sa spolu so mnou do Vily Jurajov dvor…
Dovolím si tvrdiť, že pre väčšinu ľudí je Jurajov dvor „prdel“ Bratislavy. Okrem vozovne dopravného podniku, v ktorej parkujú autobusy, trolejbusy a električky, tam fakt nič nie je. Iba zopár budov v areáli bývalej Dimitrovky, väčšinou opustených. A práve v takejto nevábnej lokalite sa nachádza priam rozprávková vila.
Spolu s ďalšími návštevníkmi Víkendu otvorených parkov a záhrad parkujem v zapadnutej uličke Pri dvore – z jednej strany čerpacia stanica na plyn, z druhej staré garáže. Totálna periféria. Predo mnou otvorená železná brána, za ňou cez džungľu buriny a žihľavy vedie pokosená cestička. A na jej konci, pod korunami košatých stromov, stojí domček ako z rozprávky. Či skôr z hororu. Opustená rozpadávajúca sa chalupa, nad ktorou pomaly ale isto preberá moc príroda. Áno, to je tá vila, kvôli ktorej sem ľudia merali cestu.
Ujíma sa nás sympatický chalan Ivor Švihran, ktorý sa venuje histórii Bratislavy a organizuje po meste vlastivedné vychádzky. Práve jemu vďačí vila za svoje „znovuobjavenie“. Nebudem vás tu teraz unavovať faktami, tie si treba vypočuť naživo priamo vo vile, aby vami presiakla úžasná atmosféra tohto miesta, takže len v skratke.
Kedysi majer Jurajov dvor patril pod chemické závody Dynamit-Nobel, po vypuknutí druhej svetovej vojny sa továreň začlenila do nemeckého koncernu I. G. Farben. Obnovila sa tam výroba výbušnín a nacisti začali do bratislavskej továrne vo veľkom investovať. S nemeckým kapitálom prišlo aj nemecké vedenie podniku.
Riaditeľovi Oskarovi Schmidtovi sa asi veľmi cnelo za domácou idylkou, a tak si nechal na majeri postaviť dom v nemeckom ľudovom štýle. Taký kúsok zeleného Bavorska medzi továrenskými komínmi… Vo vile od roku 1942 bývali rodiny riaditeľa Dynamit-Nobel Oskara Schmidta a riaditeľa koncernu IG-Farben Heinricha Gattineaua. Dlho sa však zo svojho hniezdočka netešili, v apríli 1945 sa prehnal cez Bratislavu front a bolo po Tretej ríši. Ešte stojí za zmienku, že v roku 1947 bol Gattineau (narodený v Rumunsku, preto také meno) súdený v Norimbergu za vojnové zločiny, bol však zbavený všetkých obvinení a v Západnom Nemecku potom pôsobil v rôznych riadiacich funkciách. Jeho potomkovia podľa Švihrana prišli dva razy do vily hľadať ukryté cennosti, ale nenašli nič. Prázdny oceľový trezor zabudovaný v stene spálne dnes ukazuje návštevníkom…
Po vojne sa skončila sláva tejto krásnej vily. Pripadla aj s Jurajovým dvorom dopravnému podniku, ktorý v nej zriadil služobné byty a od roku 1995 už iba chátra. Z času na čas sa sprístupní verejnosti pri nejakej akcii. Ja len dúfam, že kompetentní, ktorí by mohli otvoriť cestu k jej záchrane, nebudú otáľať pridlho. Lebo už dnes vila nevyzerá ako by mala 77 rokov, ale minimálne dvakrát toľko.
Super takto vidieť dom, kde žili moji starí rodičia,otec a kde som aj ja vyrastala 🙂
Ďakujem za fotografie a bližšie info o historii tejto vily 🙂 Najbližšie sa určite prídem pozrieť osobne.
Na Vajnorskej ulici oproti, ako su opravovne a predajne aut stoji sedy domcek, ktory dnes patri LUBICI a v ktorom byval moj stryc. Bola tam kedysi tzv. „Kantina“. Vedla stal este jeden dvojdom, (asanovany v roku 1983) a v ktorom byvali moji stari rodicia aj mama za mlada, som prezil takmer cele detstvo.
V nasej zahrade bola este protitankova zelezobetonova delostrelecka stena, ktora sa zachovala dodnes a nachadza sa v objekte autoopravovne
ci autopredajne na Vajnorskej c. 135. Vedla susedi autoopravovna, ktoru si pamatam ako ju stavali v 70. rokoch a kedysi v nej sidlil Kovospracujuci podnik mesta Bratislava. Tam este strazil stavbu moj stary otec, ktory predtym pracoval dlhe roky v CHZJD (Istrochem) v prevadzke VISTRA.
Ako maleho chlapca ma vila Jurajov Dvor nesmierne fascinovala a skoda ze tato pamiatka teraz takto necitlivo chatra.Nakolko mam zahradu v Zabom majeri chodim okolo nej stale a spominam ako som sa v jej blizkosti hraval.
V rokoch 1996-1997 si spomínam, ako sme tam počas praxe chodili drhnúť parkety po maliaroch. Naša škola SOU Ivánska cesta 23, tam mala zákazku na renováciu interiéru (podľa vtedajšej informácie od nášho Hlavného majstra).