Lesík pri dostižke je petržalský poklad!
Petržalka kedysi nemala extra dobré meno. Megasídlisko s desať tisícmi prisťahovalcov, kde na mnohých miestach ešte zo zeme vytŕčali zabudnuté panely, si vyslúžilo prezývku betónová džungľa. Bezpečnosť tiež nebola bohvie čo a nezachránila to ani čarovná formulka „Slušný vchod, magnetický vrátnik!“, ktorá sa objavovala v inzerátoch pri predaji bytov. Tak si pamätám Petržalku 90. rokov, keď som tam istý čas býval.
Dnes je však podľa mňa oveľa príjemnejším miestom na bývanie i život. Má svoje kúzlo aj vďaka takým miestam ako je lesík Starý háj pri dostihovej dráhe. Kúsok nefalšovanej lužnej prírody ukrytý medzi panelákmi!
Na toto miesto mám veľmi príjemné spomienky, odkočíkoval som tam svoju prvú dcéru. Teraz som si do Starého hája zašiel po vyše 15 rokoch a je to tam rovnako kúzelné ako vtedy. Zo zeme už vykukli biele snežienky, sú ich celé lány! A vo vzduchu už kde-tu cítiť aj medvedí cesnak. Jasné znamenie, že jar sa čochvíľa rozbehne naplno.
Zovšadiaľ počuť náruživý štebot vtákov, ktoré sa snažia zbaliť partnerku pre túto sezónu… V kŕmidlách, ktoré nejaký dobrý človek rozvešal po stromoch, spokojne zobkajú krásne vyfarbené holuby. Po asfaltovom chodníku či lesných cestičkách si to v nedeľu popoludní štrádujú rodičia s kočíkmi, psíčkari, seniori… Pohodička. Čas tu plynie tak príjemne pomaly.
Pri prechádzke som neodolal a cez dieru v plote som nazrel aj na koníky v dostihovom areáli. Možno by som zvedavo nakúkal aj viac, keby táto časť dostižky nebola celá zadebnená. Len aby náhodou niekto z bežných smrteľníkov nevidel kone, ktorých vôňa preráža aj spoza múra!
Tiež som si chvíľu posedel pri romantickej kaplnke, ktorú v lese postavili v roku 1909 na mieste, kde sa po obrovskej povodni sto rokov predtým zakliesnil medzi stromami drevený kríž a neďaleko neho našli obraz Panny Márie. Má to vraj byť ten, ktorý je na vonkajšom múre starej hájovne, ktorá sa dá zazrieť za plotom.
Po hodinke som sa osviežený jarným petržalským luftom a vôňou lužného lesa spokojne vrátil domov, pod úbočia malokarpatských kopcov. S dobrým pocitom, že hoci žijeme hektickú dobu, niektoré miesta v Bratislave sa nemenia. Našťastie.
Rada by som upozornila tvorcu clanku, ze kone schovane za plotom, nie su kone dostihovej drahy a dany areal nepatri pod dostihovu drahu.
Je to sukromny jazdecky areal a dane kone by vo vybehu neboli zadebnene, nebyt zabednenych ludi, ktori nemaju nic ine na praci len ich krmit nevhodnymi vecami. Kon nie je lacna vec a nasledne riesenie koliky vytvorenej nezodpovednymi krmicmi, ktori napriek vysokemu betonovemu plotu, maju potrebu krmit cudzie zvierata, stoji nemale peniaze. Plot tam je z dovodu krmicov a taktiez, tie kone potrebuju svoj klud, ktory by isto nemali, keby tam je obycajny plot, cez ktory by vsetci ludia pchali paprce, krmili ich este viac a nebodaj by sa nasiel aj nejaky agresivnejsi kon (ano, verte mi, nie kazdy kon je privetivy a ma rad ludsky kontakt) a uhryzol by niekoho….
Takze tolko k tomu plotu a casti clanku „Pri prechádzke som neodolal a cez dieru v plote som nazrel aj na koníky v dostihovom areáli. Možno by som zvedavo nakúkal aj viac, keby táto časť dostižky nebola celá zadebnená. Len aby náhodou niekto z bežných smrteľníkov nevidel kone, ktorých vôňa preráža aj spoza múra!“
A verte mi, keby mozeme je ten plot aj 4metrovy, keby to uchrani nasich milacikov od nebezpecneho krmenia nasich koni….
Bývali sme neďaleko, hneď v prvom paneláku a lesík, miesto okolo hájovne a kaplnky bolo miesto našich vychádzok s deťmi. Krásne spomienky máme na tie miesta .
Ano máte pravdu pri chodniku je všetko v poriadku až tie popadané listie na jeseň nikdo nepozametá a tie popadané stromy krížom krážom je na hanbu. chodím tam často už niekoľko rokov a nič sa tam nedeje tie popadané stromy aj tam zhnijú.