Magické balvany nad Bratislavou: Aké tajomstvo skrýva kamenná tvár?
Bratislavské lesy sú plné tajomstiev. Aké príbehy nám chcú rozpovedať záhadné kamene roztrúsené po Malých Karpatoch? Sú len dielom náhody, prírodných živlov, alebo svedkom magických počiatkov ľudskej civilizácie?
Lesy sú jedným z najväčších pokladov, ktoré Bratislava dostala do vienka. Medzi stromy chodíme odpočívať, naberať sily, nadýchať sa čerstvého vzduchu, pokochať sa krásami prírody. Hory, ktoré my dnes voláme Malé Karpaty, lákali ľudí odpradávna. Nachádzali tu útočisko, suroviny, materiál na stavbu obydlí, potravu… Neviem, či priamo nad dnešnou Bratislavou stáli nejaké staroveké osady, ale je to viac než pravdepodobné. Veď si len zoberme neďaleký Svätý Jur. Tam dodnes vidieť valy dávneho veľkomoravského hradiska. Ani 1200 rokov nedokázalo úplne zahladiť stopy po osade, ktorú stovky starých Slovanov nazývali svojim domovom.
Veľmi rád chodím po bratislavských Karpatoch mimo turistických ciest. Vyhnem sa tak hlučným výletníkom i adrenalínom naspídovaným bajkerom a môžem si v pokoji vychutnávať prírodu a ticho. Aj keď ani to nie je úplné, až hlboko do lesa dolieha ruch mesta.
Pri mojich tuláckych výpravách do lesov som objavil viacero statných balvanov, ktoré sú porozhadzované kade-tade po kopcoch. Ako päsť na oko vytŕčajú pomedzi stromy, ktoré ich za celé tisícročia nedokázali zasypať listami. Tie kamene sú také ohromné, že keď som pri nich, doslova cítim veky, ktoré ich stvorili. Prírodné národy veria, že kamene sú živé bytosti a ja nie som ďaleko od toho, aby som dal ich viere za pravdu. Totižto, niektoré tie balvany vyzerajú naozaj ako živé stvory! Pri troche fantázie v nich vidím skamenené draky, veľryby… Nad Račou je dokonca známy skalný útvar, ktorý sa volá Kamenná sviňa. Prečo?
Rád sa týchto tajomných balvanov dotýkam. Niektoré majú vrch porastený sviežim zeleným machom. Dá sa doňho zahrabnúť prstami ako do zvieracej srsti.
Jeden, pre mňa najzáhadnejší balvan, v sebe dokonca skrýva ľudskú tvár! Zo skaly sa na mňa díva jediné hrozivé oko, škeria sa krivé ústa s odutými perami a tajomný výraz dotvára rozčapený nosisko. Tie ryhy v skale sú také dokonalé, že človek nemusí byť veľký fantasta, aby sa pohrával s myšlienkou, že kamenná tvár je dielom ľudských rúk. Ak áno, čo nám hovorí? Kto a prečo ju do skaly vytesal? Je to výtvor nejakého starovekého umelca, alebo mala tvár nejaký magický, nám dnes neznámy, účel?
Kameň s ľudskou tvárou je súčasťou väčšieho skalného útvaru, je to čarovné miesto. Žiaľ, nie všetci ho majú v úcte, o čom svedčia ohniská „milovníkov prírody“, špaky, fľaše… Pritom to miesto môže hovoriť toľko zaujímavých príbehov. Vlastne ako všetky kamene. Tie najväčšie, ktoré voláme hory i tie najmenšie zrnká piesku… Rozplývame sa nad vecami, ktoré majú sto, dvesto, tristo rokov a uznanlinovo kýveme hlavou, pritom celý život nás obklopujú kamene, ktoré sú svedkom počiatkov našej Zeme.
