Devínske bunkre nedostali šancu ochrániť našu slobodu

Keď som bol malý chalan, mať bunker, to bol základ všetkých pouličných bojov. Raz nám nám na sídlisku menili potrubia a my sme vo vykopaných zákopoch, medzi hrdzavými rúrami a sklenou vatou vedeli stráviť hodiny vojenským taktizovaním. Domov sme chodili zaškrátaní až hrôza, dobití, ale spokojní. Keď sme náhodou dostali v ten deň na frak, vedeli sme, že na druhý deň budeme mať šancu zvrátiť výsledok. Skutočný vojenský bunker – teda nie ten CO, kde skladovali plynové masky a ukázali nám ho vždy pri brannom cvičení – som videl až ako tínedžer. V Devínskej Novej Vsi, potom ako odstránili ostnatý plot, ktorý nás dusil štyri desaťročia. Kúsok od rieky Moravy je hneď niekoľko bunkrov, ktoré vybudovali na hranici medzi Rakúskom a Československom. Nikdy neboli použité! Celá československá obranná línia pripadla po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži Hitlerovskej ríši. Skrátka, to čo sa budovalo na obranu proti Hitlerovi, sme mu museli bez boja odovzdať. Dnes sú devínske bunkre ako nemí svedkovia tej pomýlenej doby. Pri troche opatrnosti sa dá dostať dnu a decká sa môžu zahrať na vojakov. Ale tuším na to sa dnes už deti ani nehrajú…