Cintorín pri Kozej bráne: Ani tie hroby nie sú naveky
V týchto dňoch smerujú naše kroky na cintoríny. Na hroby našich rodičov, blízkych, kamarátov… Sú však v Bratislave cintoríny, kde je veľa hrobov, ku ktorým už nikto nechodí. Nemá prečo. Sú to hroby také staré, že už si tých zomrelých nikto nepamätá. Z ich storočných náhrobkov sú dnes historické pamiatky.
V Bratislave máme tri historické cintoríny – Ondrejský v centre mesta, Mikulášsky na Hradnom kopci a Cintorín pri Kozej bráne na Palisádoch. Práve tam sa teraz vyberieme. Tento cintorín si zriadili bratislavskí evanjelici na konci 18. storočia a do roku 1950, kedy sa prestal používať, tam pochovali odhadom 20 000 ľudí.
Je pár dní pred „všech svätými“ a ja kráčam chodníčkom pomedzi staré náhrobky. Nápisy sú väčšinou v nemčine a maďarčine. Niektoré majú letopočet okolo roku 1840. Je jasné, že tu odpočíva v pokoji najmä bratislavská „hoch“ spoločnosť. Mnoho náhrobkov sa pýši hrdými slovami ako fabrikant, veľa je tiež lekárskych titulov, niektoré náhrobné kamene sú popísané textami ako z wikipédie. Aby sa nezabudlo. Medzi pochovanými tu ležia napríklad hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella , vynálezca vrtuľníka Ján Bahýľ, historik Ján Kvačala, lekár Ľudovít Valach…
Zvláštne, ako tesáme do kameňa, zlatým písmom píšeme na večnú pamiatku a slávu a čo z toho? Ako dlho to vydrží? Bežný smrteľník pozná hroby svojich rodičov, starých rodičov, niekedy aj prarodičov… Ale koľkí vedia, kde ležia ich predkovia, ktorí zomreli dajme tomu pred sto rokmi? Kde sú ich hroby? Ako sa volali? Ak to nebol práve nejaký dejateľ či významný umelec alebo vedátor, ich hroby pochoval čas. Aj na Cintoríne pri Kozej bráne sú také náhrobky. Opustené, spustnuté, pováľané…
Vraví sa, že človek žije dovtedy, kým žije v spomienkach ľudí. Spomínajme na tých, ktorých sme mali radi, ktorí mali radi nás. Ale tiež nezabudnime zapáliť sviečku za tých neznámych, po ktorých nezostali už ani ich hroby.
