Babka z Medickej záhrady: Debatka o mačkách a živote na ulici

Mám rád ľudí. Myslím, že som extrovertný, spoločenský typ. Rád niekedy prehodím zopár slov aj s niekým neznámym na ulici, s predavačkou na trhu, či s babkou v eline. Na druhej strane však priznávam, že od bezdomovcov bočím. Neviem, či je to iba nejaká moja vnútorná stopka, hygienická averzia, alebo obava, že tak môže skončiť za zlej konštelácie hviezd každý…  Pred pár dňami som iba tak nakukol do Medickej záhrady. V jeden z prvých hmlistých dní som si prišiel privoňať k jeseni. Na lavičke som si všimol porozkladané vankúše a kartóny, niekoho nocľah. O kúsok vedľa upútala moju pozornosť pruhovaná mačka, ktorá si na lavičke práve robila jazýčkom hygienu. Taká milá momentka, cvak a je fotka. Všimnem si ako ku mne prichádza staršia žena so žltou igelitkou v ruke.

Dostal som chuť, ako sa mi niekedy stáva, opustiť hranice môjho pohodlia a nezáujmu a dal som sa s ňou do reči. „Dobrý deň, to je vaša mačka?,“ pýtam sa úsmevom. „Heeej, tento mačka sa volá Ryška,“ odpovedá mi s príjemným maďarským prízvukom a už ju hladká po chrbte. „Nevymeníte mi lístky za peniaze?“ spýta sa a pozrie sa na mňa živými očkami. „Nie, nechajte si vaše lístky, ale dám vám, čo mám pri sebe,“ siaham do vačku a vyberám v drobákoch nejaké dve-tri eurá, všetko, čo mám. Dávam jej ich do dlane. Hoci na tete vidno, že žije na ulici, ruky má čisté, umyté a nerazí z nej alkohol.

Po chodníku prichádza ďalšia mačka. „Aha, to je Oliver,“ predstavuje mi pani čierneho kocúrika. „Keď spím hentam v kríkoch, tak oni dojdú a zohrievajú ma, na brucho si sadnú, ale len keď oni chcú… Aj kuna s mláďatkom.“ „Kuna?“ „Héj, moja Lukrécia a to malé sa volá Líza, ako Móna Líza. Já im kúpim nejaké salám alebo mäso, keď mám. Minule som kúpila kuracé pečienky, ale čo to je dnes za mäso? Ani havrany to nechceli žrať, pritom havrany zožerú šecko, aj poslednú omrvinku. To sú časy!“ povie pani, pre ktorú tie zvieracie návštevy v jej svete na ulici znamenajú veľa. S ľuďmi to má ťažké. Tomu, čo mi hovorí moc nerozumiem, realita sa mieša s haluzami. Počúvam ju, lebo už ju asi nikto dlho nevypočul. Dozvedám sa, že ľudia žijúci na ulici si vedia medzi sebou škaredo ubližovať… A ako dlho tu takto žijete? „Dlho, v posteli som nespala štyri roky…“

Ešte sme chvíľu pokecali o mačkách a tak. Viem, že bezdomovci sú realitou života v Bratislave. Viem, že neraz nás obťažuje čo i len pohľad na nich. Mnohí sú špinaví, páchnu, chľastajú v električke, okupujú lavičky… Niektorí sa úplne opustili, ale iní sa celý deň nezastavia a vozia papier a železo do zberu. Priznávam, som na hony od toho, aby som v každom dokázal hľadať iba dobro a ospravedlňoval jeho správanie. Ale takých ľudí ako je táto tetuška z Medickej, žije okolo nás veľa. Majú svoj svet, v ktorom vedia aspoň ako tak fungovať. To minimum, čo im môžeme dať, je ľudský pohľad. Ale radšej aj pár drobných. Nezachránime svet, ale ani z nás neubudne.