29. mája 2024
Pre pamätníkov

Rozhovor s Milanom Markovičom: Je mi ľúto, že zo starej Bratislavy zostala len Michalská a zopár uličiek

Dokáže rozosmiať i prinútiť k zamysleniu. Milan Markovič už celé desaťročia prináša svojím humorom a herectvom radosť divákom a satirickými poznámkami nás neraz dovedie k nečakanému zamysleniu sa nad stavom vecí. Ako si spomína na detstvo, ktoré prežil na Kramároch, a čo si myslí o dnešných pomeroch v hlavnom meste? Prečítajte si rozhovor s Milanom Markovičom, ktorý poskytol pre Bratislava, My Love.

Milan Markovič už tri desaťročia brázdi Slovensko aj Česko so svojím kabaretom.

Aké sú Vaše úplne prvotné detské spomienky na Bratislavu? Kde ste vyrastali?

Narodil som sa v Bratislave a moja prvá adresa bola Kúpeľná ulica č. 1, 4. poschodie. Som však vojnové dieťa a už o necelý rok padali americké bomby na Apollku, takže rodičia zbalili kufre a mňa a poberali sme sa z Bratislavy kade ľahšie. Chvíľu sme bývali v Piešťanoch, v Liptovskom sv. Mikuláši sa narodila sestra Eva, no a keď chcete vedieť voľačo o mojich prvých detských spomienkach, tak tie sa mi vynárajú až z Nitry, z domčeka na Kláštornej ulici pod Zoborom, kde sme bývali až do roku 1949, čo bol rok, kedy som sa podrobil povinnej školskej dochádzke už v Bratislave. 

Napadlo vám niekedy znova sa pozrieť do toho bývalého nitrianskeho príbytku?

Viete, že áno? Je tomu už vari dvadsať, možno i viac rokov, keď v priebehu nejakého zájazdu mi to prišlo na um a popátral som, avšak neúspešne. Zistil som, že Kláštorná je už Puškinova, prešiel som ju celú hore-dole a hoci som mal v živej pamäti polohu i vizáž toho domu, toho dvora, nepodarilo sa. Veľmi ma to škrelo.

Keď ste sa teda v tom 49. vrátili do Bratislavy, kde ste bývali, a v ktorej časti ste vyrastali? Kde v Bratislave máte ten pocit – som odtiaľto?

Mojou štvrťou sú Kramáre. Dokonca som nedávno navštívil aj ten byt, kde sme bývali. Vnútil som sa tam aj s mojou dcérou. Šlo to hladko, lebo súčasný majiteľ ma spoznal a vedel, že som tam kedysi sídlil. Bol to pre mňa zážitok a hoci všeličo bolo tam, aj v okolí už inak, rád som sa aspoň takto na chvíľu vrátil do detstva. Je to na Kramároch, na Uhrovej ulici, ktorá sa však za tie roky zmenila takmer na nepoznanie. Zverejnil som ten pohľad aj v nedávnom televíznom filme Víta Olmera Trinásta komnata MM.

Malý Milan Markovič so sestrou.

Aký bol život bratislavského decka v tých časoch? Ako ste sa hrali?

Kramáre boli vtedy v podstate predmestím, takže nepatril som medzi tých „typických“ Bratislavčanov, čo vyrastali kdesi na Firšnáli, Cukermandli, Blumentále, Dornkapli či na Kuchajde… Nuž, ale zasa sme tam mali veľa nezastavaného priestoru, vinohradov či ovocných sadov a ihrísk, kde kraľovali futbalové zápasy ulice proti ulici a kde sme sa preháňali na bicykloch – ak, pravda, nehrozilo, že práve treba cvičiť na klavíri.

Kramáre sú na strmom kopci, to ste si v zime asi vychutnávali aj sánkovačku, nie? Každá štvrť má svoj “zabiják”, kopec, ktorý je len pre odvážnych. Bol taký aj na Kramároch? 

Ale áno. Dnes je to už ťažšie lokalizovať, lebo sa to tam už veľmi pomenilo, ale tam, kde sa Uhrova zvažovala až celkom dolu k Pražskej, bola odbočka vľavo na Hroznovú a tam bola fajnová sánkovačka. Volali sme to Burdyho lúka. Celkom dolu totiž stála malá predajňa potravín, ktorú vlastnil živnostník, pán Burdy. To bol obchodík, ktorý by dnes mohol byť zaujímavým muzeálnym exponátom. Sotvakto si už môže pamätať, ako sa predávala napríklad múka. Nijaké hotové balenia. Pán Burdy ju naberal veľkou naberačkou z hlbokej drevenej dieže do pripravených papierových vreciek a vážil. Podobné to bolo aj s ostatným tovarom. Ale sánkovať sa dalo aj dolu Uhrovou, lebo vtedy ňou prešlo možno jedno auto za hodinu. Lenže vy ste tým strmým svahom mysleli asi dobre známe klesanie z Kramárov smerom k Mlynskej doline. Tá cesta však v päťdesiatych rokoch ešte neexistovala.

Bratislava pre vyše 100 rokmi. Foto: Fortepan.hu

Už v detstve ste sa nejako herecky prejavovali? 

Ja vôbec netuším kedy a ako sa vo mne prebudila odvaha vystupovať pred nejakým, aj tým najmenším obecenstvom. Keď som mal kdesi čosi verejne predniesť, zarecitovať či zaspievať, okamžite mi šlo do plaču. Vedel som sa to naučiť, ale pochybujem, že som to vedel zarecitovať až do konca. Takto vyzeralo moje “herectvo” v časoch školopovinnosti.

Potom neskôr, v študentských rokoch, ako a kam ste chodili za zábavou? 

Ako vysokoškolák som si zase Bratislavy príliš neužil, lebo som zakotvil na štyri roky v Trnave na Pedagogickom inštitúte. Z nepočetných možností „chodenia za zábavou“ som si vybral asi tú najvhodnejšiu – telocvičňu a tam najčastejšie volejbal. Ale lákalo ma aj umenie – za zmienku stojí malá estrádna skupina Mladosť, v ktorej ma rovesníci angažovali ako popspeváka.

Moderné budovy obkľúčili bratislavské Staré mesto.

Ako sa z nádejnej popovej hviezdy stal herec a komik?  

 Zabite ma, ale neviem. Pamätám si na jedno z mojich prvých úspešných verejných vystúpení, bolo to počas mojej ročnej vojenskej služby, kde som konferoval akúsi súťaž. Bolo to niekedy okolo Vianoc a pamätám si to preto, lebo ako body za správne odpovede som udeľoval salónky. Takže možno až tam sa to vo mne zlomilo – na vojne.

Markovičov satirický humor odkrýva slabosti politikov aj nás ostatných.

Sú podľa Vás Bratislavčania dnes iní ako bývali pred päťdesiatimi rokmi? 

Celkom určite. Čo sa už nezmení za celé polstoročie? Zvlášť keď sa zmenili celkové pomery. Sú však chvíle, keď pozorujem, že ten tzv. socializmus zanechal hlboké a asi trvalé stopy na živote, vzťahu k ľuďom, k práci a bude sa tu musieť vystriedať ešte zopár generácií, kým to prehrmí úplne. Tým však nechcem povedať, že všetko to nové, v čom sme sa ocitli po osemdesiatom deviatom, prinieslo len samé pozitíva.

Mnohí dnes tvrdia, že za socializmu ešte ten spoločenský duch v Bratislave bol. Korzo, brigády pred domami, vinárne, majálesy… Kde ste chodili “žiť”? 

Ťažko to porovnávať. Do vinární, do krčiem sa chodí aj dnes. A majálesy, u nás v škole sme mali juniáles, boli organizované podobne ako trebárs spartakiády, a to naozaj ťažko považovať za nejaký odraz spoločenského ducha. Vďaka podobne orientovaným kamarátom som nepatril medzi kaviarenských povaľačov, lákal ma skôr šport.

Bratislava sa za uplynulé desaťročia výrazne zmenila aj svojou podobou. Každá doba si ukrojila poriadny kus tej “starej” Bratislavy. Čo Vám z toho, čo kedysi bolo a už nie je, najviac chýba?

Na túto tému by som sa musel zhovárať asi len s vrstovníkmi, je to všetko generačná záležitosť. Všetky plusy a mínusy vždy prináša nevyhnutný spoločensko-politický vývoj. Ja som konzervatívec, ktorý má radšej pokojnejší, trebárs aj pomalší život a nerád sa prispôsobujem hektike, ktorá prispieva skôr k nárastu psychických porúch. Ale to sa netýka len života v Bratislave, pochopiteľne. V Bratislave mi chýba viac toho Starého mesta. Veď z neho ostala len Michalská a zopár uličiek okolo, to je vážne bieda. Porovnajte to trebárs s Prahou… 

Milan Markovič vo svojom kabarete spolu s mojím otcom Jaroslavom Ďuríčkom.

Čo vám na živote v Bratislave najviac prekáža?

Čiastočne som už na to odpovedal. To, čo by nám malo prinášať uspokojenie, teda demokratizácia spoločenského života, neraz pôsobí skôr opačne. Viac ako voľby do Národnej rady ma znepokojuje prístup Bratislavčanov k voľbám regionálnym, vrátane volieb do mestského zastupiteľstva. Tu sa k tomu pristupuje veľmi povrchne. Výsledok sa ukázal napríklad počas koronahystérie, keď starostovia nepriamo i priamo podporovali protiústavnosti a každodenné porušovanie zákonov. A to vlastne pretrváva. Doteraz sa nikto neospravedlnil…

Aby sme neboli za pesimistov, je niečo aj lepšie ako predtým?

Nuž, ako sa vraví, pokrok nezastavíš. Ja sa ešte pamätám aj na obchody, keď neexistovala ani jedna samoobsluha. Už som spomenul obchodík pána Burdyho, u nás na Uhrovej sa podobná predajňa volala Budúcnosť, neskôr Zdroj. Keď sa zjavila prvá samoobsluha, bolo to čosi nevídané. Ten pocit – to si naozaj ja sám môžem z pultu čokoľvek vziať? Spomínam si, ako na konci každého regálu stála na to určená predavačka a ostražito dozerala, či niekto nekradne. Jedna z tých prvých samoobslúh, ktoré takto vyzerali, bola v Avione na Americkom námestí. Dnes už tam nie je, rozparcelovali to na menšie kaviarne a predajničky. Ale či všetky tie nové gigantické nákupné centrá, aké v Bratislave za uplynulé roky vyrástli, možno jednoznačne označiť za pokrok, o tom treba tiež chvíľu pouvažovať. 

Práve pod názvom Avion dnes ľudia poznajú najmä jedno takéto gigantické nákupné centrum na výpadovke z mesta. 

Každý azda pozná súčasnú modernú autobusovú stanicu na Mlynských Nivách. Tí mladší však budú potrebovať obrovskú dávku obrazotvornosti, aby si vedeli predstaviť, že takáto „stanica” alebo skôr nástupište, aj pre mimomestské a diaľkové linky,  bolo ešte v sedemdesiatych rokoch na Americkom námestí – medzi bytovým komplexom Avion a parčíkom pri neďalekej nemocnici.  Ale keď si uvedomíme, že na podobnej úrovni je dodnes bratislavská hlavná železničná stanica, tak tu asi niet miesta pre veľký údiv.

Čo na Bratislave a živote v nej najviac milujete?

Mesto hádam ani nemožno milovať. Ale jesto v ňom určite mnoho ľudí, s ktorými je dobre sa stretávať. Také chvíle mám rád. 

Našťastie, Bratislava si ešte uchovala starosvetský šmrnc.

Keby ste mali zaviesť človeka, ktorého máte rád na jediné miesto v Bratislave, ktoré by to bolo a prečo? 

Do lesov na Kolibu alebo aspoň na Devínsku Kobylu. Ak by toho času i chuti bolo menej, tak aspoň do Sadu Janka Kráľa. Škoda, že tento kedysi nádherný park je dnes pomerne zanedbaný, kusisko z neho zhltol Aupark a určite sa nepomýlim, ak poviem, že ubúdať z neho bude aj naďalej. Pritom významnou črtou každého mesta je možnosť v ňom spoznať okrem betónovej džungle aj kus prírody. Počas môjho pobytu v kanadskom Toronte, kde som účinkoval pre slovenskú a českú komunitu, ma Peter Breiner viezol z jedného konca mesta na druhý. Z toho aspoň polovicu času sme boli obkolesení parkami, lesmi, nekonečnými lúkami. Treba si to len predstaviť – prejsť krížom celé Toronto značí najazdiť sto kilometrov! Presne tak ďaleko je z Bratislavy do Nového Mesta nad Váhom.

Sad Janka Kráľa.

Ľudia Vás poznajú ako komika, zabávača, ktorého večnou témou je satira súčasných (vždy sú nejaké súčasné) pomerov. Pre mnohých ste akýmsi svetlom v temnote. Ktoré obdobie bolo podľa Vás v Bratislave najtemnejšie?

Vždy ide o ten vychýrený uhol pohľadu. Z pohľadu satirika mi dnes chýba práve tá satira. A vôbec, ťažko si viem predstaviť sám seba, ako by som sa asi vedel prispôsobiť tomu, čo sa dnes v rozhlase či televízii považuje za humor a satiru, či zábavu vôbec. Bolo práve obdobie mečiarizmu tou „dobou temna“? Ale veď sme sa pomerne slobodne k tomu vyjadrovali v rozhlase či v televízii! Áno, snažili sa nás všemožne zakazovať, lenže dnes nezakazujú len preto, že nikomu nedovolia s niečím takým ani začať!

A ktoré obdobie by ste nazvali „zlatými časmi“?

Širokým oblúkom sa vraciame na začiatok – čo môže byť krajšie ako obdobie detských radostí? Dospelosť prináša problém – už oveľa jasnejšie vnímame strasti života. 

Akú by ste chceli vidieť Bratislavu? Kam by mala smerovať, aby zostala tou krásavicou na Dunaji?

Viac zelene, viac citu pre urbanizmus a územné plánovanie, a vôbec, urobiť z mesta to najlepšie prostredie pre život. Mali by sme mať takéto neskromné predstavy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *