29. marca 2024
Pre pamätníkov

Takéto boli staré Nivy a autobusová stanica

Bratislava má novú autobusovú stanicu – Nové Nivy. K tomu ďalší mrakodrap plus ďalšie nové mohutné betónové bloky, nákupné centrum plné všetkého, čo sme tu doteraz určite ešte nemali. A ak aj mali, tak určite nie také dobré. Alebo veľké. Alebo… Čo chcete, aby som rýpal? Nebudem. Toto je spomienka na to, aké boli staré Nivy a autobusová stanica.

Nie, nebudem sa tu rozpisovať, či sa mi ten koncept páči alebo nie, nečakajte však híkanie nad odvahou a vynaliezavosťou architektov. Už dávno som sa zmieril s tým, že časy sa menia a nemám ambíciu rozumieť všetkému, čo sa okolo mňa, teda aj v našej Bratislave, deje. Svet je skrátka komplikované miesto na život.

Rád by som si však zaspomínal na staré Nivy – na starú pôvodnú hlavnú stanicu Československej autobusovej dopravy. Aj tá, keď ju v roku 1983 otvárali, bola určite supermoderná, účelná a neviem aká a nakoniec sa nedožila ani tridsaťpäťky (to náraďovňa na našej záhrade má viac!). V roku 2017 išla stará stanica k zemi, aby spravila miesto novej. A je možné, že to, čo dnes mnohí považujú za architektonický skvost modernej Bratislavy (vitaj Európa, vitaj svet) bude o dve desaťročia nudný starý mrakodrap, kde nebudú chcieť mať kancel už ani súkromní detektívi (tak to býva v telke, nie?). Jedného dňa pôjde tá kopa betónu dole. V Číne už rúcajú výškové budovy, ktoré boli ešte na prelome milénia symbolom pokroku.

Poďme však konečne k hlavnej téme. Aké boli staré Nivy a autobusová stanica? Je pravda, že v posledných rokoch svojej existencie to bol smutný grcálek, ale ťažko povedať, či to bol prirodzený vývoj alebo zámer, aby za stanicou nikto neplakal (ani ja som neplakal).

Pre mňa boli Nivy v prvom rade bránou do sveta. Práve odtiaľ som v decembri 1989 spolu s otcom po prvý raz cestoval na Západ! Do 60 kilometrov vzdialenej Viedne. Bola Nežná revolúcia, vonku ruská zima a súdruhovia popri skartovaní svojich eštebáckych fasciklov stihli ľudu vyjsť v ústrety aspoň tým, že otvorili hranice. Ten pocit slobody, to vzrušenie, keď natrieskaná karosa so zahmlenými oknami vyštartovala smerom na Berg!

A tiež neskôr, keď cestovanie bolo už úplne bežné a prakticky bez obmedzení, som z Nív ešte viackrát vyrazil do Paríža, Švajčiarska či do Prahy. Áno, aj na také štreky sa cestovalo autobusmi (a ešte stále sa cestuje), lebo ak si dobre pamätám na svoj prvý služobný let (a prvý v živote), tak Paríž stál v roku 1997 vyše 10 000 korún – to bolo, keď to skúsim prepočítať na eurá aj kúpnu silu niečo ako dnes 600 eur. Dal by z vás niekto 600 eur za letenku do Paríža? Veď dnes sa predháňame, kto zoženie letenku za 19 či 29 eur.

Inak, toto medzinárodné čaro zostalo Nivám do poslednej chvíle. Ešte v roku 2015 sme pricestovali z návštevy kamarátov vo Švajci a okolo busu pri vykladaní kufrov pobehovali dvaja maníci, či nemáme franky na výmenu. Veksláci v roku 2015! V čase bankomatových kariet a eura! Nechápačky.

Druhá spomienka na Nivy je z gastro oblasti. Niekoľko rokov robil taký nenápadný chlapík dole neskutočné obložené bagety s majonézou. Bolo to ešte pred nástupom všetkých tých strojových blivajzov – normálne čerstvá bageta alebo pletenka, do toho šunčička od mäsiara, uhorčičku dáme? Paradajku? Majonézu? Nech sa páči!

V posledných rokoch existencie som si na Nivy sem-tam vyrazil na obed. Ale už nie na bagetu, ale fakt na normálny chutný obed za dobrú cenu. Do posledného dychu tam fungovala pravá, ozajstná, aké už v Bratislave ani nenájdete, ĽUDOVÁ JEDÁLEŇ! Desiatové polievky, teplé jedlá, ponuka dňa, šaláty. Rezeň so zemiakovou kašou! Dobrý deň, môžem si prisadnúť? Nech sa páči! Z ľavej strany robotník, čo si sem odbehol z mrakodrapu, ktorý staval, z pravej strany bankový úradník, ktorému popri hypotéke na nóbl obed nevydalo. Poviem vám, obed za tri eurá, ktorý nie je ani čínsky, ani z rias a ani z polystyrénu, mi v dnešnej Bratislave chýba. A nie kvôli cene. Fňuk.

A na záver krátky opis, ako to na Nivách vyzeralo. Dole stánky, reštaurácia,  vypísané ODCHODY a PRÍCHODY, predaj lístkov, na poschodí hajzle, lekáreň, nejaký šenk, odtiaľ dlhá chodba – vestibul k jednotlivým nástupištiam. Vo vestibule zase čudesné obchody – od blúzok, cez brýle až po rybárske potreby. Dolu na nástupištiach frmol a chaos, z ktorého mi to ide. Ale vždy som trafil. Ale raz som bežal. A toto je koniec spomínania na staré Nivy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *