Legendárne kúpaliská: Aké boli Tehelné pole a Delfín?

Tehelné pole pri Zimáku… To bolo moje prvé kupko! Babka bývala neďaleko na Vajnorskej, my trochu ďalej na Sibírskej. V každom prípade to bolo na skok. Mám v trochu roztrasenej pamäti, ako som tam chodil v lete s mamou. A dokonca mám aj jeden nejasný prazážitok, že som bol tiež na Lide. Vynára sa mi síce len hmlistý obraz, že ideme popod Starý most niekam sa kúpať, ale z toho som vydedukoval, že kam inam ako k Dunaju? Aj mi to tak vychádza, že obľúbené Lido zrušili keď som mal tak tri-štyri roky.

No ale k tomu Tehelnému. Leto? To je kupko! Kupko? To je voda, detský džavot, chlór vo vzduchu, voda v ušiach, nafukovanie rukávnikov a prvé nesmelé potápanie hlavy pod hladinu. A potom skúška bez rukávnikov, dve-tri zbesilé tempá. A potom prvé metre. Sám! Plávam!!! Teda skôr sa iba zo všetkých síl kŕčovito držím nad hladinou. Keby niečo, vždy sa môžem postaviť, veď som v plytkej vode.

A leháro na deke, kde už čaká mama s jedlom. Šnicle zabalené do servítky, ktorá je z nich úplne premastená. K tomu krajce chleba a v pohári od zaváraniny zopár kvasákov. A zarobený sirup v octovej fľaši! Kto by nevedel, octová fľaša bola kedysi jediná plastová fľaša, a tak si ju ľudia brali na výlety či decká na branné cvičenie. Mala však veľkú nevýhodu – vyrobená bola z mäkkého plastu, vrchnák nesedel a tiekla. Priznajte sa, kto z vás mal ruksak či chlebník mokrý z tečúcej octovej fľaše? Ha ha… Aby som sa na deke nenudil, ešte mokrými rukami som si listoval Roháča. Ako prvý som čítal komix na zadnej strane „Jožinko, dieťa svojich rodičov“ a potom vnútri „Bill a Mary“. Ach, to boli bezstarostné časy…

Neskôr, keď som sa naučil na zééške obstojne plávať, sme na Tehelné pole chodili s kamošmi. Väčšinou sme boli zložení na tráve za šatňami alebo na betónových tribúnach pri veľkom bazéne. A obdivovali sme starších machrov, ktorí sa predvádzali a skákali do bazéna z vysokej skokanskej veže. To bola paráda! Tuším boli otvorené len prvé dva stupne, na úplne najvyššie už plavčíci nepúšťali. A potom, dobre vyjašení z kupka sme sa zastavili na zmrzke v Jame vedľa cykloštadióna. Bola to tá najlepšia zmrzlina v meste. Jadranská! Konkurovať jej mohol snáď iba Juhoš na Riazanskej.

Odvtedy v bazénoch Tehelného poľa pretiekli kvantá vody… Nedávno som si tam spravil takú retro návštevu. Musím uznať, že kúpalisko je pekne udržiavané, je tam čisto a stále má svoj jedinečný ráz. Strašná nostalgia ma chytila… Škoda len tej skokanskej veže. A tuším, že ako jedno z mála má 50-metrový bazén! Ako to tam vyzeralo kedysi, môžete vidieť na fotke z knihy Eugena Vasiliaka – Slovensko z vtáčej perspektívy (1970). Tam je ešte celý športový areál Tehelného poľa v plnej paráde. Kupko, Zimný štadión, športová hala, športová škola Kalinčiakova… Vľavo, mimo fotky je futbalový štadión Slovan, cykloštadión a boli tam tiež tenisové kurty. Dobre vymyslené!

Neďaleko Tehelného je ešte jedno kupko – ružinovský Delfín. Tam zvyknem chodiť aj dnes. Prišiel som mu na chuť napriek tomu, že má oveľa menej zelene ako ostatné bratislavské kúpaliská.

Celý ten starý Ružinov v oblasti Miletičovej ulice je tak dobre vymyslený, že dnes patrí v meste k najvyhľadávanejším lokalitám na život. Tehlové baráky, kúpalisko s reštauráciou a terasou, detské ihriská, škôlka, škola… Nech už boli komunisti akíkoľvek, v 50.–60. rokoch sa ešte stavali super sídliská s veľkorysou občianskou vybavenosťou a množstvom zelených oddychových zón. Dnešní developeri sú v tomto smere dokonalí lakomci! Pozrite sa na túto leteckú fotografiu starého Ružinova z knihy Slovensko z oblakov (1968) od Bedricha Schreibera. Aký to má všetko súmerný zmysel!