26. apríla 2024
MiestaPre pamätníkov

ROZHOVOR: Jožo Ráž to o živote v Bratislave povedal narovinu!

Na ich pesničkách som vyrastal. Keď v roku 1986 doniesol brcho domov Detektívku, púšťali sme si ju na gramofóne celé leto do nemlátom. Žiadna iná slovenská kapela nemá toľko veľkých hitov ako Elán. V mnohých ich textoch (Ulica, Dva roky prázdnin…) a najmä videoklipoch (Vinea, Kamarát, Zlodej slnečníc…) rezonuje Bratislava. Aký k nej má vzťah líder Elánu Jožo Ráž?

Kde v Bratislave ste vyrastali?

Na Povrazníckej ulici, čo je neďaleko Ymky. Bola to dosť tvrdá štvrť, ale dobrá. Bývalo tam strašne veľa Cigánov. Všetci boli v nejakých bandách a tie sa stále medzi sebou bili. Keď si vyšiel z brány na ulicu a oproti išli dvaja chalani, vedel si, že bude bitka. U nás o tretej v noci sa pod oknom mlátili dve bandy a ráno tam ležal mŕtvy chlap. To bolo bežné. Ja som nebol v žiadnej bande, takže mňa bili všetci. Časom ma to prestalo baviť, začal som chodiť na karate a potom som už mal pokoj.

A keď ste boli straší, kam ste chodievali „žiť“?

Stále bola mojím rajónom Povraznícka, neďaleko sme mali obrovský  park, takzvanú Četku, kde chalani hrávali na gitarách. Keď som konečne dostal gitaru na Vianoce aj ja, takú najlacnejšiu za 150 korún, tak som sa naučil tiež hrať. Stále sme sa motali v tej našej štvrti.

Začali sa letné prázdniny, ako ste si ich užívali vy?

Od roku 1968, kedy sme založili kapelu, sme prázdniny nepoznali. Vždy sme zarábali peniaze, aby sme si mohli kúpiť nejakú aparatúru a tak. Začínali sme makať na stavbách za pár šupiek, až časom sme si mohli privyrábať aj hraním. Náš prvý kšeft bol v hostinci U troch zajacov v Rači. Musela s nami vždy ísť mama jedného z nás, lebo bolo zakázané, aby deti boli samé v krčme. Čiže také voľné prázdniny, to som nepoznal…

No a kým ste kapelu nemali?

Kúpať sme sa chodili na Zlaté, na Tehelné pole, do Unitasu, chodili sme tiež do prírody v okolí mesta…

Klipy k pesničkám Elánu sú plné Bratislavy. Človečina, Vinea, Zlodej slnečníc, Smrtka na Pražskom orloji… Všetky tieto klipy sa odohrávajú v kolorite Bratislavy. Bol to zámer, alebo z núdze cnosť?

My sme všetci Bratislavčania, nemáme dôvod točiť niečo iné ako naše rodné mesto. To čo sme žili, to čo sme videli, to sme aj točili.

Bratislava sa za tých 30-40 rokov veľmi zmenila, mnohé miesta nenávratne zmizli. Za čím vám je najviac ľúto?

Ten park Četka už nie je, ani synagóga, ktorá bola veľmi pekná… Obrovská škoda, že sa zbúralo PKO.  Staré veci miznú… Nedá sa to však zastaviť, v každej krajine to takto prebehlo. Jediné čo mi vadí, ako sa tu bezuzdne stavajú tie obrovské sklobetónové budovy, ktoré nemajú žiaden charakter, ale sú len ekonomicky efektívne.

Čím to je, že si necháme búrať naše mesto pred očami?

Je to víťazstvo peňazí nad zdravým rozumom. Ale s tým sa nedá nič robiť. Peniaze víťazia všade.

Ale v iných štátoch si búranie a výstavbu vedia lepšie ustrážiť ako my.

Nevedia. To čo beží u nás, bolo všade. Len možno sto rokov dozadu. Tento svet dirigujú peniaze a nikto s tým nič nespraví.

Zmenila sa s mestom aj jeho atmosféra, ľudia? 

Hlavne v posledných rokoch. Ľudia sa spolu nebavia. Prestali sa stýkať. Chýba mi Korzo, kde sme chodili furt hore-dole, v rukách starý magneťák a na plné gule sme si púšťali nahrávky z Rádia Luxemburg. To boli výborné časy, ale to je všetko preč… Dnes každý sedí v podniku, kuká do mobilu a nikto sa s nikým nerozpráva. Na ulici každý pozerá pred seba a sere na všetkých. To je podľa mňa strašné.

Do ktorých podnikov ste radi chodili?

Ja som moc do krčiem nechodil, my sme píjavali v súkromí. Ale dobrý podnik bol Krištáľ bar, Jalta, Park kaviareň, kde sa tancovalo… Dnes už nechodím nikam,  lebo kamkoľvek prídem, dorazí stokilový chlap, nahne sa nad stôl, pľuje mi do polievky a povie: „Jožo, to je bomba, že sme sa stretli, musíme si vypiť!“  Ak odmietnem, už je navždy môj nepriateľ. Takže sa takýmto situáciám radšej vyhýbam.

Sú nejaké miesta v dnešnej Bratislave, ktoré sú stále vašou srdcovkou?

Strašne rád mám Slavín. Chodí tam málo ľudí. Tam je krásny výhľad na mesto, pokoj, ticho…

Roky je tu akási tichá vojna medzi Bratislavčanmi a prisťahovalcami, Východniarmi. Bolo to tak aj kedysi?

Bolo, ale nebolo to také drsné ako teraz. Dnes sem chodia denne tisíce ľudí za prácou na autách, zapratávajú ulice, že sa nedá prejsť. Bratislava je hlavné mesto a ich to sem ťahá, majú tu robotu, lepšie platy… Mám veľa kamarátov Východniarov a nič proti ním nemám. Ale toto ich prisťahovalectvo, to je strašné.

Čo by sa malo spraviť, aby sa v Bratislave žilo dobre?

Veľmi by som sprísnil vjazd áut, ktoré nepatria Bratislavčanom, do mesta. Budoval by som odstavné parkoviská, kde by si autá nechali a po meste by sa pohybovali mhd alebo na bicykloch. Inak by som nemenil nič, Bratislava má výbornú psychiku, aj sociálnu kultúru… Je to miliónové mesto na život! Milujem ju. Nechcel by som žiť nikde ide.

Komentáre

  • Jozo zabudol spomenut nasu ZS BAJKALSKA. Sice my sme to davali tak 20 rokov po nich ked uz oni mali vonku min. Detektivku a nebola to ZDS, ale ZS Bajkalska najviac 🙂

    S pozdravom

    Reply
  • Daniela Chromíková

    Cigáni žili najmä v Desiatich domoch, alebo hore na Karpatskej. Mládež chodila do „Četky“ a striedali sa tam od húpačiek po basketbal a volejbal celé generácie. Vznikol tam ženský aj mužský volejbalový oddiel TJ Žiška. Vyrástli tam také osobnosti ako : Jožo Banáš, Puco Mistrík, Ivan Feješ, Martin Tvrdoň, Očo a Ďuro Švec, Vojtkovci, Končok, Bakoš, , Peter Áč, , no a Ty, Jožko, si bol o niečo mladší, takže si do našej „bandy“ nepatril . Boli tam síce tzv. Ymkári, ale v našich kruhoch sa neobjavili a tých hádam spomínaš. ( spevák Peter Vašek) Oni nechodili športovať. Bývali tam motorkové preteky – dolu Belopotockou, Bjornsonovou… to bolo rachotu. A pamätáš si ešte, kto Ťa učil prvé akordy na gitare ?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *