Gondova 2: Fakt sa tu rodia slovenskí filozofi?!
Tak som si zauvažoval…Ak jeden známy publicista, ktorý vyštudoval teológiu, sa nechá označovať teológ, tak som ja, absolvent Filozofickej fakulty UK, filozof? Sotva. V každom prípade mám k tejto ustanovizni dodnes veľmi srdečný vzťah. A tak, ako som tu nedávno písal o sídle Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, dnes sa pozrieme cez ulicu. Do sídla Filozofickej fakulty UK na Gondovu 2.
Túto peknú sivú budovu s kupolovitými vežičkami pri Starom moste otvorili v roku 1913 pôvodne pre veliteľstvo 5. cisárskeho a kráľovského armádneho zboru rakúsko-uhorskej armády. Lenže oveľa dôležitejšiu rolu, priam historickú, zohrala v roku 1918, krátko po vzniku Československej republiky. Práve budovu na Gondovej si vybral vo februári 1919 za svoje sídlo Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. V tom čase bolo otázne nielen to, či niekdajšia Pozsony (Požoň) dostane názov Wilsonov po americkom prezidentovi alebo Bratislava, ale v hre bol samotný osud mesta. Na druhom brehu bolo Maďarsko, ktoré sa po vojne neplánovalo vzdať svojich území a maďarskí komunisti, ktorí sa dostali k moci, chceli Bratislavu späť! Práve preto si Šrobár za svoje sídlo vybral budovu, ktorá stála čelom k maďarským hraniciam. V každom okne bol guľomet namierený na hranice, most bol zabarikádovaný ostatným drôtom a strážili ho československí legionári.
Potom, ako sa časy upokojili a v auguste 1919 sa súčasťou ČSR stala aj Petržalka, v budove po ministerstve sídlil Krajinský úrad. Za vojny tu bolo predsedníctvo vlády a ministerstvo vnútra. A v luxusnom 7-izbovom byte tu býval predseda vlády Vojtech Tuka, ktorý sa stal aj rektorom Slovenskej univerzity.
Po druhej svetovej vojne bolo v budove Povereníctvo vnútra Slovenskej národnej rady až sa nakoniec v roku 1958 stala sídlom Filozofickej fakulty UK. A ešte jedna historická pikoška. Práve z Gondovej sa 3. augusta 1926 ozvalo prvé pravidelné rozhlasové vysielanie na území Slovenska.
Na Gondovej som drel lavice v rokoch 1996 – 2000, preto som bol zvedavý, ako to tam vyzerá dnes. Na múriku pred vstupom, na ktorom som prvý raz sedel pri prijímačkách a poslednýkrát ovínený po štátniciach, sále pofajčievajú študenti. Prejdem okolo vrátnice a kým sa vyberiem po schodoch hore, idem si pozrieť novú pýchu filozofickej fakulty.
Presklené átrium, kde si študenti môžu posedieť, pripravovať sa na skúšky, alebo si len tak pokecať. Fakt je to efektne urobené a átrium s fialovou podlahou sa dokonale snúbi s historickou budovou. Vraciam sa do chodby a stúpam po schodoch tam, kde sú kabinety a učebne Katedry románskych jazykov. Olejovou farbou natreté steny sú rovnako žlté ako pred 20 rokmi a v úzkych chodbách ako pred ordináciami lekárov posedáva zopár študentov. Pozriem oknom von do dvora a naskytá sa mi rovnaký výjav ako za mojich študentských čias. Dnes už viem, že nižšia budova dole nie sú garáže, ale bývalé stajne a práve sa zbierajú peniaze na to, aby sa premenili na nové akademické centrum.
Ešte sa chvíľu motám po chodbách, nasávam atmosféru, ktorá vo mne oživuje tie najkrajšie spomienky, ale nakoniec sa mojou milovanou Gondovou 2 lúčim. Verím, že tento článok potešil všetkých bratislavských filozofov, nech už sú roztrúsení po svete kdekoľvek.
