Chrám svätého Mikuláša: Detské kosti a vínko na lavičke

Toto miesto ma vždy fascinovalo. Ten kostolík pod Bratislavským hradom je taký maličký a tajomný… Prvý raz som sa k nemu dostal asi ako šiestak na základnej škole. Moji dvaja spolužiaci chodili na hradný kopec hľadať poklady, že nech idem s nimi! Vtedy sa tam práve robili terénne úpravy a na svetlo božie sa dostávali črepy z tanierov, krčahov či kachličiek. Odpad zo zbúranej „židovne“. Šťastní sme si doniesli domov kabelu bezcenných črepov a mamy nám ich potom aj tak vyhodili do koša.

Niekedy v roku 1991 som sa k Chrámu sv. Mikuláša vrátil v rámci skautskej výpravy. Ešte stále to bol zabudnutý kút v srdci Bratislavy a tam, kde sme kedysi hľadali črepy, pobehovali nejakí iní dvaja maníci. Mohli mať 13-14 rokov, ale títo vedeli, čo robia. Z hliny vyhrabávali porozhadzované kosti zo starého cintorína. „Aha toto je detská stehenná kosť,“ pamätám si, ako nám povedal zasvätene ufúľaný chalan a mňa pri tej predstave naplo. Potom nám ukázali, že sa dá ísť aj dolu do krypty kostola. Tak sme šli pozrieť, čo a ako… V podzemnej chodbe boli v stenách vybudované oblúkovité kobky, v ktorých kedysi ležali pozostatky rehoľníkov. Teraz boli, našťastie, už prázdne, ale tá atmoška mala fakt silu. Niečo ako Indiana Jones a dobyvatelia stratenej archy na bratislavský spôsob.

V polovici 90. rokov začali podhradie dávať ako-tak dokopy a postavili novú Zámockú ulicu. Mala odkazovať na domy, ktoré kedysi padli pri výstavbe Mostu SNP, ale nakoniec to nedopadlo tak dobre. Skrátka, to čo raz zbúraš, už nikdy nepostavíš. Neskôr som si okolie kostola obľúbil z iného dôvodu – na neďalekej lavičke sa v letných večeroch fajnovo klábosilo a popíjalo vínko. Odvtedy prešlo dobrých 20 rokov a na tomto čarovnom mieste sa opäť podpísal zub času.

Bol som tam pred pár dňami. Vzduch voňal jarou, práve kvitli stromy, ale dnu do kostola som sa nedostal. Vlastne si ani nepamätám, že by som ho za posledné roky videl otvorený.

Chrám sv. Mikuláša spravuje pravoslávna cirkev, ale zvonka vyzerá akoby sa už nevyužíval. Výveska je prázdna, bez oznamov a iba cez veľkú kľúčovú dierku starých železných vrát sa dá vidieť, že vnútri je oltár a nejaké obrazy. Okolie kostola tiež nie je v najlepšom stave, v kríkoch bodrel a bivaky bezdomovcov… Akoby to ani nebolo pár desiatok metrov od Bratislavského hradu.