Chatam Sofer: Odkryte tajomstvo židovských hrobov pod Hradom!

Bolo to niekedy koncom 90. rokov, keď som spolu s kamarátom čakal na zástavke za tunelom na dvadsaťdevinu do Devína, kam som šiel na ryby. Na zastávke stála taká nevkusná búda z hliníkových profilov. Vedeli sme, že tam sú nejaké židovské hroby, ale bežný smrteľník sa dnu nemal ako dostať. Zrazu zastavilo pri nás auto a vystúpil z neho pán s jarmulkou na hlave. Otvoril dvere na búde a prihovoril sa nám: „Čakám na nejakých Američanov. Nechcete sa zatiaľ pozrieť dnu?“ Jasné, veď autobus mal ísť až o desať minút!

A tak sme vstúpili do tajomného podzemia, kde zo zeme vytŕčali staré náhrobné kamene. Miesta aj svetla tam bolo málo, niekde sme museli zohýbať hlavu, pamätám si, že po zemi boli pohádzané papieriky zaťažené kamienkami…

Na Pamätník Chatama Sofera, ktorý otvorili v r. 2002, sa vyzbierali americkí Židia.

Prešli desaťročia, medzitým búdu aj s celou zástavkou zbúrali a na tom mieste vyrástol areál Pamätníka Chatama Sofera. Zvonka vyzerá ako čierny kváder. Roky som sa tam chcel vrátiť, vidieť, aké je to tam dnes a zistiť, kto to ten Chatam Sofer bol a prečo jeho meno pozná celý židovský svet. Stalo sa pred pár dňami. Milovníci Bratislavy, vydajte sa spolu so mnou po stopách jedného zaujímavého príbehu…

Pri bránke areálu pamätníka ma víta sprievodca Jozef Staško. Ešte vonku začne svoje rozprávanie, ktoré nakoniec trvalo vyše hodinu a nudná nebola ani sekunda!

Jozef Staško ma upozorňuje na chodník nad zemou.

„Základom pamätníka je zvyšok starého židovského cintorína. Na židovských cintorínoch sa nesmie s ničím hýbať, ani s kameňmi. Preto tu zostali aj tieto betónové platne, ktorými bol kedysi pomník zakrytý,“ upozorňuje ma na panely naskladané pri svahu. „Všimnite si, že chodník, po ktorom pôjdeme, visí ako mostík nad zemou. Je to preto, že Židia z rodu Cohenovcov, čo sú vlastne kňazi či akási duchovná šľachta, sa musia udržiavať v rituálnej čistote. A nemôžu prísť do kontaktu s mŕtvymi telami, ktoré sa považujú za nečisté. Vďaka tomuto mostíku môžu ísť až pred vchod k hrobom a nič neporušia, lebo sa nedotknú zeme. Ak prídu návštevníci, vždy sa ich pýtam, či sú Coheni, aby som ich varoval, aby neopúšťali priestor, ktorý nie je v kontakte s bývalým pohrebiskom,“ hovorí len tak mimochodom keď kráčame k čiernemu kvádru, kde je vstup do podzemia.

Tzv. rabínske hroby – posledný pozostatok starého bratislavského židovského cintorína.

„Na tomto mieste bol v druhej polovici 17. storočia založený židovský cintorín, ktorý sa využíval 200 rokov. Bol to kameň na kameni, hroby navŕšené na sebe až v troch vrstvách. Bolo ich okolo 6-tisíc. Tento cintorín sa prestal používať v roku 1847, potom sa už pochovávalo iba na novom cintoríne, ktorý je vyššie na kopci, na dnešnej Žižkovej ulici,“ dozvedám sa.

Vo vstupnej miestnosti dostávam na hlavu jarmulku a spolu s pánom Staškom sa cez presklenú stenu pozeráme na hroby v osvetlenej sále, ku ktorým sa zostupuje po schodoch.

Hroby sú pod zemou, lebo koncom 30. rokov minulého storočia, kedy sa robili úpravy dunajského nábrežia, naokolo umelo navýšili terén. Miesto, ktoré bolo po dve storočia na okraji Bratislavy, zrazu prekážalo novej výstavbe. A nielen jej… Pri moci boli posluhovači nacistického Nemecka a riešenie „židovskej otázky“ bolo na programe dňa.

Pod zemou.

„Starému cintorínu hrozila asanácia. To sa Židom, samozrejme, nepáčilo. Tí čo na cintorín chodia, sa modlia za príchod mesiáša, kedy má dôjsť aj k zmŕtvychvstaniu. A zle sa vstáva z mŕtvych, keď máte nohu tam a ruku tam,“ vysvetľuje so svojským humorom sprievodca.  

Jozef Staško tu robí sprievodcu už 15 rokov.

„Rabíni však nakoniec chtiac-nechtiac prijali rozhodnutie, že s hrobmi sa bude hýbať a prenesú ich na horný cintorín. To sa dialo v rokoch 1942 – 1944,“ pokračuje. Lenže hroby najvýznamnejších osobností, medzi nimi aj hrob rabína Chatama Sofera, nechceli porušiť a snažili sa vybaviť výnimku, aby mohli zostať tam kde boli. „Bratislavskí Židia medzi sebou vybrali peniaze, aby podplatili kompetentných vo vláde. Vraví sa, že sa ušlo aj prezidentovi Tisovi, aby tento kúsok cintorína, kde je pochovaných sedem hlavných rabínov, dvaja predsedovia náboženského súdu a iné významné osobnosti, zostal na mieste.“ Hroby potom zakryli železobetónovou doskou, lebo nad nimi mala viesť cesta a na vyše 60 rokov zostali skryté pred svetom. O tom, že za tunelom sú pod zemou pozostatky židovského cintorína, vedel po čase už iba málokto…

Konečne vstupujeme dole k hrobom. Vo vysvietenej sále stoja kamenné náhrobky, na múrikoch svietia sviečky…. Už to nie je také ponuré ako si to pamätám spred dvadsiatich rokov. Medzi náhrobnými kameňmi sa vynímajú dva väčšie, ktoré označujú hrob Chatama Sofera. Kto to teda bol, že jeho meno a odkaz sú v úcte dodnes?

Chatam Sofer (*1762 – † 1839), prešporský rabín sa považuje za zakladateľa ortodoxie.
Hrob Chatama Sofera.

„Mladý Moše, teda Mojžiš, sa narodil sa v roku 1762 vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku. Meno Sofer, alebo Schreiber, ako bolo nemecky, znamenalo pisár. Bol z rodu pisárov tóry a svätých zvitkov.  Bol veľmi múdry, už ako sedemročný navštevoval vyššiu židovskú náboženskú školu ješivu. Ako mladý pôsobil ako rabín na južnej Morave. Tam sa v roku 1787 po prvý raz oženil s o päť rokov staršou vdovou. Bol trikrát ženatý a každá jeho žena bola vdova,“ sype sprievodca zaujímavosti ako z rukáva.

„Potom dostal ponuku prísť do Prešporku a stať sa hlavným rabínom. Táto funkcia bola spojená s funkciu hlavy židovskej ješivy.  Vo funkcii hlavného rabína slúžil od roku 1806 do svojej smrti v roku 1839. S prvou manželkou boli spolu 25 rokov keď zomrela, vlastné deti nemali. Krátko na to, keď mal asi 50 rokov, si zobral o vyše 20 rokov mladšiu vdovu, dcéru rabína z poľskej Poznane. Tá mu porodila 11 detí. Aj túto manželku prežil a nakoniec sa vo veku 74 rokov oženil aj po tretí raz s vdovou.  Keď zomrel, bol bratislavským rabínom 33 rokov. Na jeho miesto nastúpil jeho najstarší syn, ktorý bol rabínom tiež 33 rokov, keď zomrel. Jeho syn sa stal opäť rabínom a opäť zomrel po 33 rokoch. Štvrtý v poradí po 33 rokoch výkonu rabínskej funkcie nezomrel, ale odstúpil, aby zachoval mystickú tradíciu. To už bolo v čase Slovenského štátu… Chatamov prapravnuk odišiel a Prešporskú ješivu ako inštitúciu preniesol do Palestíny do Jeruzalemna, kde funguje dodnes. A na jej čele stojí potomok Chatama Sofera.“

Pred 20 rokmi z náhrobných kameňov vytŕčali len horné časti.
Pred vojnou žilo vo vyše 100-tisícovej Bratislave 15-tisíc Židov. Dnes má židovská obec okolo 500 členov.

No, faktov je veľa, lenže mne stále nie je viacero vecí jasných. Tak poďme po poriadku. Ako to, že Chatama Sofera poznajú dnes Židia po celom svete?

„Narodil sa v dobe osvietenstva, kedy sa začala riešiť sloboda človeka, do popredia sa dostávali humanistické ideály, boj proti náboženstvu… Zastával  funkciu hlavného rabína Pressburgu, čo bolo vtedy hlavné mesto Uhorska. Tým pádom bol zároveň hlavným rabínom celého kráľovstva. V tom čase sa, obrazne povedané, začali rúcať židovské getá. Židia, ktorí boli po stáročia zaznávaní a ponižovaní, zrazu dostali šancu žiť moderne a slobodne. Z mnohých sa stali vážení lekári, právnici… A práve pred týmto on vystríhal, aby sa Židia neasimilovali. On bol hluchý, slepý voči spoločenským zmenám. Vravel, že si netreba rozširovať obzory ako je v móde, stačí, keď Židia budú žiť podľa prikázaní, ktoré dostali od Boha. Preto je Chatam Sofer považovaný za otca ortodoxie. Z jeho školy vychádzali žiaci, ktorí sa stali poprednými rabínmi v celej Európe, od Londýna po Krakow a šírili ďalej jeho myšlienky.“

Na réžiu… Pamätník navštevujú najmä Židia z Ameriky a Izraela, kde sa ešte stále hlásia k odkazu Chatama Sofera.

Dobre, jasné, Chatam Sofer. Ale veď na začiatku mi sprievodca povedal, že sa volal Moše! Kde sa teda vzalo meno Chatam? „Meno Chatam vzniklo až po jeho smrti, keď sa začali vydávať jeho knihy, ku ktorým mali dovtedy prístup iba študenti ješivy. Chatam je akronym jeho najznámejšieho diela Chidušej torat Moše (Oživenia Mojžišovej tóry). Meno Chatam tiež znie pri vyslovení ako hebrejské slovo pečať,“ vysvetľuje Jozef Staško, ktorý v Pamätníku Chatama Sofera  robí sprievodcu už 15 rokov.

Pri odchode z pohrebiska si treba rituálne umyť ruky.

„A to nie som Žid,“ povie a čaká na moju reakciu. Ako to? Tá brada, ten nos… „Vyrastal som v kresťanskom prostredí, od detstva ma zaujínali otázky viery. A keďže Ježiš bol Žid, priviedlo ma to až k štúdiu židovstva. Keď mauzóleum otvorili, oslovila ma židovská obec, či by som nesprevádzal návštevníkov, keďže som tieto veci vedel vysvetliť aj Nežidom. A všetkých musím presviedčať, že nie som Žid a aj tak mi nikto neverí,“ usmieva sa Jozef Staško. A ja môžem len dodať – Chatam Sofer stojí za navštevu a s takým sprievodcom, akého som mal ja, je to parádny zážitok!

  • 1. októbra 2019 at 16:33
    Permalink

    Skoda, ze sa nedaju urobit spolocné zabery,mozno sa nespravne vyjadrujem, ale z uvedeného mi to vyplyva ako maly priestor, povedal by som ze az mini priestor
    Vyuzivam prilezitost a dovolujem sa spytat – existuje filmova verzia nakrutenia uvedeného muzea-pamatnika Chatam Sofer? dakujem,PB

    Reply
    • 5. októbra 2019 at 19:51
      Permalink

      Je to maly priesor, iba par hrobov, tipujem tak 7×7 metrov… Ale nad hrobmi je este jedna miestnost urcena na motlitby a pus vstupna miestnost (ta je v tom ciernom kavdri).

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *